Návrat. Danilo Clementoni

do doktorkinej náušnice,“ odpovedal druhý, oveľa chudší, s veľkými a tmavými očami, popíjajúc kávu z veľkého hnedastého papierového pohára. „Odtiaľ môžeme perfektne počuť všetko, čo si povedia.“

      â€žSnaž sa nič nepokaziÅ¥ a zaznamenaÅ¥ vÅ¡etko,“ odvrkol druhý „ináč budeme musieÅ¥ zjesÅ¥ náuÅ¡nice na raňajky.“

      â€žNeboj sa. Poznám tento prístroj až veľmi dobre. Neunikne nám ani poÅ¡epnutie.“

      â€žMusíme sa snažiÅ¥ pochopiÅ¥, čo vlastne odhalila doktorka,“ dodal ten tlstý, „náš šéf investoval kopec peňazí do tajného sledovania tohto výskumu.“

      â€žUrčite to nebude ľahké, vzhľadom na impozantnú bezpečnostnú Å¡truktúru, čo okolo toho vybudoval plukovník.“ Chudý muž pozrel zasnene na oblohu a dodal: Ak by mne dali čo i len tisícinu z tých peňazí, dnes by som si hovel pod palmou na Kube a mojím jediným problémom by bolo, či mi si mám daÅ¥ doniesÅ¥ Margaritu alebo Piña Coladu.“

      â€žA k tomu eÅ¡te pár pekných báb v bikinách, čo by Å¥a natierali opaľovacím krémom, nie?“ odpovedal tlsÅ¥och a prepukol do smiechu, pri ktorom sa mu natriasalo brucho tak, že mus z neho padali omrvinky z už zjedeného sendviča.

      â€žToto predjedlo je vynikajúce.“ Doktorkin hlas zaznel z malého reproduktora ukrytého pod palubnou doskou trochu skreslene. „Musím sa ti priznaÅ¥, vôbec som neverila, že by sa pod týmto drsným vojenským „pancierom“ mohol skrývaÅ¥ takýto džentlmen.“

      â€žNooo, vďaka, Elisa. Ani ja by som si nikdy nebol pomyslel, že taká vysokokvalifikovaná doktorka by mohla byÅ¥, okrem toho že je pekná, aj veľmi prívetivá a sympatická,“ ozval plukovníkov hlas, aj tento trochu skreslený, ale o niečo tichÅ¡ie.

      â€žPočúvaj ich, holúbkov,“ vyÅ¡lo z tlstého chlapa na sedadle vodiča. „Podľa mňa skončia v posteli.“

      â€žNebol by som si taký istý,“ odpovedal druhý. „NaÅ¡a doktorka je rozhodne dosÅ¥ preÅ¡ibaná a neverím, že jedna večera a nejaký pochybný kompliment postačia na to, aby mu klesla do náručia.“

      â€žDesaÅ¥ dolárov na to, že ju dnes dostane,“ ozval sa tlsÅ¥och a natiahol pravú ruku smerom ku kolegovi.

      â€žOk, ruku na to,“ súhlasil druhý a zovrel ručisko natiahnuté pred sebou.

      Kozmická loď Theos – Záhadné teleso

      Teleso, ktoré sa zhmotnilo pred dvoma ohromenými cestovateľmi, určite nebolo ničím, čo by mohla napriek svojej nekonečnej predstavivosti vytvoriÅ¥ príroda. Podobalo sa na nejaký kovový kvet s troma dlhými lupeňmi a s mierne kužeľovitým piestikom v strede. ČasÅ¥ za piestikom mala formu Å¡esÅ¥hranného hranola s plochou základne o niečo väčšou ako bola plocha kužeľa osadeného na opačnej strane a fungovala ako podpera pre celú Å¡truktúru. Z troch strán s rovnakou vzdialenosÅ¥ou od Å¡esÅ¥hranu vystupovali obdĺžnikové lupene, ktorých dĺžka mala najmenej Å¡tvornásobok základne.

      â€žVyzerá to ako nejaký starý veterný mlyn, ako tie, čo sa používali pred stáročiami na veľkých východných prériách,“ zvolal Petri, no ani na okamih neodtrhol oči z predmetu na veľkej obrazovke.

      Azakisovi preÅ¡li po chrbte zimomriavky, keď si spomenul na niektoré staré prototypy, ktoré pred odletom Å¡tudoval na odporúčania StareÅ¡inov.

      â€žJe to vesmírna sonda,“ povedal rozhodne Azakis. „Videl som ich niekoľko v starých archívoch Siete, vyzerali viac menej ako toto,“ pokračoval a prostredníctvom N^COM sa snažil vyhľadaÅ¥ čo najviac informácií o tejto téme.

      â€žVesmírna sonda?“ opýtal sa Petri otočiac sa prekvapene k svojmu druhovi. „A kedy sme ju vypustili?“

      â€žNemyslím, že je naÅ¡a.“

      â€žNie je naÅ¡a? Čo tým chceÅ¡ povedaÅ¥ priateľu?“

      â€žTým chcem povedaÅ¥, že ju nevyrobil ani nevypustil nikto z obyvateľov planéty Nibiru.“

      Petriho tvár bola čím ďalej tým viac rozruÅ¡ená. „Čo to znamená? Snáď mi nechceÅ¡ povedaÅ¥, že aj ty veríš tým sprostostiam o obyvateľoch iných planét?“

      â€žTo, čo viem je, že nič podobné nebolo skonÅ¡truované na naÅ¡ej planéte. Skontroloval som celý archív Siete a neexistuje žiadna zhoda s predmetom, ktorý je pred nami. Ani v projektoch, ktoré neboli nikdy realizované.“

      â€žTo nie je možné!“, vykríkol Petri. „Ten tvoj N^COM musí byÅ¥ mimo fázy. Skontroluj lepÅ¡ie.“

      â€žJe mi ľúto, Petri. Už som kontroloval dvakrát a som si úplne istý, že toto dielo nie je naÅ¡e.“

      Vizuálny systém s krátkym dosahom generoval trojrozmerný obraz predmetu s podrobnou vizualizáciou aj tých najmenších detailov. Hologram sa s miernou osciláciou vznášal v strede veliteľského pracoviska vo výške približne pol metra nad zemou.

      Petri ho pohybom pravej ruky začal otáčaÅ¥, pričom pozorne sledoval vÅ¡etky jeho detaily.

      â€žVyzerá, že je vyrobený z veľmi ľahkej zliatiny kovov,“ povedal Petri tónom, ktorý znel oveľa technickejÅ¡ie ako pôvodný, udivený. „Motory musia byÅ¥ napájané tými troma lupeňmi, tak sa mi zdá, že tie sú pokryté nejakým materiálom citlivým na slnečné svetlo.“ Nakoniec sa začal pohrávaÅ¥ s ovládačmi systému. „Piestik je určite nejaká anténa či prijímač a vysielač a v Å¡esÅ¥hrannom hranole je určite „mozog“ tej veci.“

      Petri čím ďalej, tým rýchlejÅ¡ie otáčal hologramom, prevracal ho v každom smere. Naraz otáčanie zastavil a zvolal: „Pozri sa sem. Čo je podľa teba toto?” opýtal sa a snažil sa zväčšiÅ¥ obraz.

      Azakis sa priblížil čo najviac. „Vyzerá to ako symboly.“

      â€žDva symboly, povedal by som“, opravil ho „alebo lepÅ¡ie, jeden obrázok a Å¡tyri takmer spojené symboly.“

      Azakis pokračoval prostredníctvom systému N^COM vo vyhľadávaní, ale nevedel nájsÅ¥ absolútne nič, čo by sa aspoň minimálne podobalo tomu, čo mali pred sebou.

      Obrázok tvoril obdĺžnik, ktorý vypĺňali pozdĺžne pruhy striedavo červenej a bielej farby. V hornom ľavom rohu bol ďalší obdĺžnik modrej farby s päťdesiatimi päťramennými hviezdami bielej farby. Vpravo od neho boli Å¡tyri symboly:

      JUNO