– To je dobré. Pozerali ste film o NOS?
– O koho nose?
– No, nie tvoje? … – Ottila skočil zo stola, – Humor znova?
– Mnn, áno! – starý muž stál v pozore. Ottila sa pozrel na telesnú slabinu a vydutými očami zdvihol hlavu, vyhodil hlavu až na koniec a uvidel iba ospalý plexus.
– Sadnite si! zakričal. Desiatnik sedel vo východiskovej pozícii.
– Spomenul som si. Kazeta… tu muž stratil nos…
– Pamätáte?
– Správne!!
– Takže ho budeme hľadať. Sám … – A Ottila strčil prst do stropu. – požiadal ma o pol dňa. Veľmi žiadal, aby som sa osobne zaoberal touto otázkou. Aby som tak povedal, prevzal osobnú kontrolu.
– Bože?
– Nie, blázon, maršal. Nuuu, náš bože. Povedal, že nie je nikto dôstojnejší … – Ottila skočil na kolená, stál podriadený a prevzal kontrolu nad situáciou.
– A ako ho budeme hľadať. Toto je príbeh?! Navyše zomreli.
– Kto sú zač?
– No, tieto hlavné postavy zomreli už dávno… a Gogol je hlavný svedok, ten istý… no, mŕtvy.?! Toto nie je humor.. Ahhh?
– Blázon. – Bug vyskočil z lona Incephalopath. – Na ukradnutej medenej doske nájdeme pamätník. Buď bezdomovci alebo podvodníci. Napriek tomu pamätník NOSU a možno… starožitnosti.!?
– A kto tu zostane?
– Isolde a Izzy.
– Je stále malý?
– Nič nie je malé, už roky som poznal ženu.
– Na to nie je potrebné veľa mysle: dajte to, pľuli a šli…
– Ako vedieť, ako vedieť…
– Nie, patrón, mohol by som zostať, moje srdce je slabé…
– Nič, tu v Petrohrade budete dýchať plyny a uvoľňovať sa.
Harutun stále chcel povedať niečo, čo by malo zostať s Klopovou manželkou, ale zamyslel sa a odvrátil pohľad na plaziaci sa chvostom na kolene a palcom vtlačil hmyz do tkaniny nohavíc.
– Čo si chcel zablúdiť? – sarkasticky, mžoural očami a opýtal sa Ottily.
– Nemám peniaze ani lieky.
– To je riešiteľné. Rozpočet platí všetko. Ak nájdeme nos.
– A ak to nenájdeme?
– A ak to nenájdeme, všetky výdavky vám budú odpočítané… od vás.
– Ako to?
– A tak. Ak stále kladiete hlúpe otázky, môžete prísť o prácu. Rozumiem?
– To je správne, pochopené. Kedy ideme?
– Hloupá otázka. Už by sme tam mali byť. Poďme teraz!
– A čo je tak skoro? Zabalil som si kufor?
– Vždy to musíme mať pripravené. Vedeli ste, kde si hľadáte prácu… Mimochodom, to isté…
– Čo?
– Kufrík som nezabalil. Áno, nepotrebujeme ich. Po príchode si kúpte, čo potrebujete. Mám bankovú kartu.
– A ak nie je dosť peňazí?
– Bude hádzať. – okresný policajt znova strčil prst do stropu a pygmický štýl vyskočil pomocou salto na stôl a mával nohou pred nosom kolegyne. Vstal a prešiel stolom pešo v smere od Arutuna k svojej stoličke. Slzy a zamierili k východu.
– Čo sedíš? poďme! – a zamával rukou, – a akoby akoby pozdĺž Petrohradu, prešiel cez Zem…
Opustili pevnosť a na dverách zostali iba kriedou:
“Neboj sa. Ponechali sme urgentné pridelenie do Petrohradu. Zostaneš na mieste Incephalate a Izya – namiesto mňa.. Ja!”
A v spodnej časti je pridanie ďalšieho rukopisu:
“Ospravedlňujem sa, Pupsiku, vrátim sa tak, ako musím! Kým tvoj Flea kráča hore. Počkaj na mňa a vrátim sa. Možno jeden…”
Izya si prečítala poznámku a pri písaní na hárok napísala rukopis svojho otca a Intsefalopata, schovala ju do vrecka a utrela nápis z dverí.
– No, stará koza, rozumieš. – Vzal som si mobilný telefón a poslal SMS otcovi. Potom vošiel do domu a dal poznámku svojej matke. Čítala a pokrčila plecami.
Nechaj ho jazdiť. Vymeníme to. A to ani slovo o pokračovaní otca. Rozumiem?
– Samozrejme, mami, rozumiem… A vezmeme prasa z riaditeľa, ha? navrhol.
– Čo si? Musíme urobiť všetko podľa charty a spravodlivosti.
– A na mňa kričí spravodlivo?
– Je riaditeľom. Vie to lepšie. A on sám bude ospravedlnený pred Bohom.
– Je to ten, ktorý visí na stene v kancelárii?
– Skoro. Tam visí Iron Felix, jeho zástupca. Dobre, choďte si urobiť domácu úlohu.
– Áno. Mami, môžem ísť na prechádzku po rieke?
– Choď, ale pamätaj, šteňa: utopiť sa, neprišiel domov. Zabijem vás… Rozumiem?
– Áno. – Izzy zakričal a zmizol za dverami…
APULAZ 3
– Nie, patrón, mohol by som zostať, moje srdce je slabé…
– Nič, tu v Petrohrade budete dýchať plyny a uvoľňovať sa.
Harutun stále chcel povedať niečo, čo by malo zostať s Klopovou manželkou, ale zamyslel sa a odvrátil pohľad na plaziaci sa chvostom na kolene a palcom vtlačil hmyz do tkaniny nohavíc.
– Čo si chcel zablúdiť? – sarkasticky, mžoural očami a opýtal sa Ottily.
– Nemám peniaze ani lieky.
– To je riešiteľné. Rozpočet platí všetko. Ak nájdeme nos.
– A ak to nenájdeme?
– A ak to nenájdeme, všetky výdavky vám budú odpočítané… od vás.
– Ako to?
– A tak. Ak stále kladiete hlúpe otázky, môžete prísť o prácu. Rozumiem?
– To je správne, pochopené. Kedy ideme?
– Hloupá otázka. Už by sme tam mali byť. Poďme teraz!
– A čo je tak skoro? Zabalil som si kufor?
– Vždy to musíme mať pripravené. Vedeli ste, kde si hľadáte prácu… Mimochodom, to isté…
– Čo?
– Kufrík som nezabalil. Áno, nepotrebujeme ich. Po príchode si kúpte, čo potrebujete. Mám bankovú kartu.
– A ak nie je dosť peňazí?
– Bude hádzať. – okresný policajt znova strčil prst do stropu a pygmický štýl vyskočil pomocou salto na stôl a mával nohou pred nosom kolegyne. Vstal a prešiel stolom pešo v smere od Arutuna k svojej stoličke. Slzy a zamierili k východu.
– Prečo