Návrat. Danilo Clementoni

mali ísť, Jack. Zajtra musím vstávať skoro, aby som pokračovala s vykopávkami.“

      â€žDobre,“ odpovedal plukovník. „Idem poďakovaÅ¥ kuchárovi a potom pôjdeme.“

      â€žNo do prdele,“ vybuchol chudý. „Kvôli tebe nám unikla najlepÅ¡ia časÅ¥.“

      â€žAle veď som to neurobil naschvál,“ ospravedlňoval sa tlstý. „Mohli by sme povedaÅ¥, že na systéme doÅ¡lo k poruche a že časÅ¥ rozhovoru sme nemohli zaregistrovaÅ¥.“

      â€žVždy aby som Å¥a zachraňoval“, skonÅ¡tatoval druhý.

      â€žOdčiním to. Už mi napadlo, ako by sme sa mohli dostaÅ¥ k počítaču naÅ¡ej doktorky.“ Chytil si nos palcom a ukazovákom a povedal: „Vlezieme dnes do jej izby a skopírujeme vÅ¡etky údaje bez toho, že by to zistila.“

      â€žA ako to chceÅ¡ urobiÅ¥? Čo jej budeme spievaÅ¥ uspávanku, aby sa nezobudila?“

      â€žNestrachuj sa kamarát. Mám eso v rukáve,“ a žmurkol.

      V reÅ¡taurácii sa medzitým Jack a Elisa pripravovali na odchod. Plukovník zapol prenosnú vysielačku a zavolal stráž: „Odchádzame.“

      â€žTu vonku je vÅ¡etko pokojné, plukovník,“ odpovedal hlas v slúchadle.

      Plukovník opatrne otvoril dokorán dvere reÅ¡taurácie, vyzrel von a potom chvíľku pozoroval okolie. Vonku, pri aute, stál ten istý vojak, ktorý priviezol Elisu.

      â€žMôžeÅ¡ ísÅ¥, chlapče,“ nariadil mu plukovník. „Doktorku odprevadím ja.“

      Vojak skočil do pozoru, vojensky pozdravil a, hovoriac niečo do svojej vysielačky, zmizol v tme.

      â€žBol to prekrásny večer, Jack,“ povedala Elisa vychádzajúc von. Zhlboka sa nadýchla čerstvého nočného vzduchu a dodala: „Už veľmi dávno som nezažila niečo také pekné. Srdečne ďakujem,“ a vylúdila jeden zo svojich krásnych úsmevov.

      â€žPoď, nie je eÅ¡te veľmi bezpečné stáť vonku v tejto oblasti,“ a s týmito slovami jej otvoril dvere a pomohol nastúpiÅ¥ do auta.

      Veľké tmavé auto riadené plukovníkom vyÅ¡tartovalo rýchlo a zanechalo za sebou iba kúdol prachu.

      â€žAj mne sa to veľmi páčilo. Nikdy by som si nebol pomyslel, že večer s „mudrlantskou doktorkou“ by mohol byÅ¥ taký príjemný.“

      â€žMudrlantskou? Takto ma hodnotíš?“ otočila sa naňho tváriac sa urazene.

      â€žHej, mudrlantská, ale aj veľmi sympatická, inteligentná a rozhodne veľmi príťažlivá.“ Keďže sa pozerala vonku, využil to a pohladil jej nežne vlasy na zátylku.

      Pod jeho dotykom jej po chrbte prebehli príjemné zimomriavky. Nemohla vÅ¡ak podľahnúť tak skoro. Jej vzruÅ¡enie ale nezadržateľne rástlo. Rozhodla sa, že nepovie nič a užívala si príjemnú masáž. Jack, povzbudený absenciou protestov proti svojmu gestu, pokračoval v hladení jej dlhých vlasov. Naraz vÅ¡ak jeho ruka skĺzla, najprv na plece, potom na rameno a nakoniec stále nižšie a nižšie, až kým jej jemne nepohladil prsty. Ona, eÅ¡te stále otočená k oknu, vzala jeho ruku a rozhodne ju stisla. Jeho ruka bola veľká a silná. Kontakt s ňou v nej vyvolával pocit bezpečnosti.

      Z neveľkej diaľky ich sledovalo druhé tmavé auto a osoby v ňom sa snažili pochopiÅ¥ niečo z dialógu.

      â€žMyslím, že tých desaÅ¥ dolárov mení cieľ cesty, kamarát,“ povedal tlsÅ¥och. „Teraz ju odvezie do hotela, ona ho pozve na posledný pohárik a už bude ruka v rukáve.“

      â€žModli sa, aby to tak neskončilo, lebo ak nie, tak fakt neviem, ako chceÅ¡ skopírovaÅ¥ údaje z počítača.“

      â€žDoriti, na to som nepomyslel.“

      â€žTy nemyslíš nikdy na nič, čo by nemohlo skončiÅ¥ v tvojom bezodnom žalúdku.“

      â€žPoď, nenechaj, aby sa veľmi vzdialili,“ povedal tlsÅ¥och, ignorujúc provokáciu. „Nechcel by som ich stratiÅ¥ aj druhýkrát.“

      Ostali chvíľu bez slova sedieÅ¥ ruka v ruke. Obaja s pohľadom upretým do diaľky. Blížili sa k hotelu a Jack sa cítil dosÅ¥ zmätený, neobratný. Nebolo to prvýkrát, čo bol na večeri s nejakou ženou, ale v ten večer znovu cítil vÅ¡etku hanblivosÅ¥, ktorá ho trápila v mladosti a o ktorej si myslel, že ju už dávno prekonal. Zdalo sa mu, že ten dlhý kontakt ho paralyzoval. Možno by mal niečo povedaÅ¥, aby prelomil to trápne ticho, ale obava, že akékoľvek slovo by mohlo zničiÅ¥ tieto čarovné okamihy, ho donútila naďalej mlčaÅ¥.

      Poďakoval automatickej prevodovke, že nemusel pustiÅ¥ jej ruku, aby radil prevodové stupne a pokračoval v nočnej jazde.

      Elise sa, naopak, vracali do mysle postupne vÅ¡etci „muži jej života“. Rôzne príbehy, mnohé sny, plány, radosÅ¥ a Å¡Å¥astie, ale nakoniec vždy rovnaké rozčarovanie, horkosÅ¥ a bolesÅ¥. Bolo to, ako keby osud už dávno rozhodol za ňu. Určite, vytýčil jej život plný uspokojenia a uznania z profesionálnej stránky, ale zdalo sa, že nebol naplánovaný nikto, kto by ju po tej ceste životom sprevádzal. Teraz bola tam, v cudzej krajine, na ceste tmou, ruka v ruke s mužom, ktorého až do predoÅ¡lého dňa považovala za prekážku svojich plánov, no ktorý jej naopak preukazoval toľkú nehu a pozornosÅ¥. Už viackrát sa sama seba pýtala, čo by mala urobiÅ¥.

      â€žVÅ¡etko v poriadku?“ opýtal sa Jack znepokojene, pretože postrehol, že sa jej čím ďalej, tým viac lesknú oči.

      â€žÃno, ďakujem Jack. Iba troÅ¡ku melanchólie. Prejde to skoro.“

      â€žJe to snáď moja vina?“ poponáhľal sa s otázkou plukovník. „Povedal som niečo nevhodné?“

      â€žNie, naopak,“ odpovedala ihneď a láskavým hlasom dodala, „buď mi nablízku, prosím Å¥a.“

      â€žHej.... som tu. NesmieÅ¡ sa obávaÅ¥ ničoho. Nedovolím, aby sa ti niekedy stalo niečo zlé, ok?“

      â€žÄŽakujem, zo srdca ďakujem,“ povedala Elisa, kým sa snažila osuÅ¡iÅ¥ si slzy, ktoré jej pomaly stekali po lícach, „si poklad.“ Jack ostal bez slova, iba jej eÅ¡te silnejÅ¡ie stisol ruku.

      Na konci ulice sa zjavila vývesná tabuľa hotela. PreÅ¡li celou ulicou v mlčaní. Potom plukovník spomalil a zastavil auto presne pred vchodom. Hľadeli si uprene do očí. Pár nekonečných okamihov sa nikto z nich neodvážil nič povedaÅ¥. Jack vedel, že by mal urobiÅ¥ prvý krok, ale Elisa ho predbehla: „Teraz by si mi