Raz, keď som bola malá, si otec vzal do hlavy, že ma vezme na výlet do prírody. Ktovie prečo ma vzal stáčať javorový sirup. Niekoľko hodín sme šli do nejakého bohom zabudnutého miesta, ja som niesla kovové vedro, on vrták a ďalšie hodiny sme strávili putovaním po lesoch so sprievodcom a hľadaním perfektných javorov. Pamätám si ten jeho sklamaný pohľad, keď navŕtal svoj prvý javor a do nášho vedra začala pomaly tiecť číra tekutina. Čakal, že tam potečie sirup.
Náš sprievodca sa mu začal smiať a povedal mu, že z javorov netečie sirup, ale miazga. Miazga sa potom musela variť a tým vznikne sirup. Hovoril, že to trvá hodiny a že z 80 galónov miazgy dostane človek štvrť galónu sirupu.
Otec sa pozrel na svoje vedro, z ktorého už pretekala miazga a úplne očervenel, ako keby mu niekto predal pokazený tovar. Bol to ten najhrdší človek, ktorého som kedy stretla a ak niečo neznášal viac, než cítiť sa hlúpo, tak to bolo vtedy, keď sa mu niekto smial. A keď sa mu ten muž smial, tak po ňom hodil svoje vedro, len tesne ho netrafil, vzal ma za ruku a vyrútili sme sa preč.
Potom ma už do prírody nikdy nevzal.
Mne to ale nevadilo — a ten výlet sa mi dokonca páčil, i keď otec celou cestou späť v aute ticho zúril. Kým ma odviedol preč, podarilo sa mi natočiť malý hrnček miazgy a cestou domov som z nej pomaly usrkávala, keď sa nedíval. Bolo to skvelé. Chutilo to ako voda s cukrom.
Ako teraz stojím pred tým stromom, spoznávam ho, ako by som spoznala svojho súrodenca. Tento exemplár je ale chudý a tenký, pretože je tak vysoko a prekvapilo by ma, keby v sebe vôbec nejakú miazgu mal. Nemám ale čo stratiť. Vyberám svoj nôž a zatínam ho do kôry stromu, znovu a znovu do rovnakého miesta. Potom ho zaborím hlboko do diery a tlačím ho čím ďalej hlbšie a zároveň sa ním pokúšam krútiť. Vlastne ani nečakám, že sa niečo stane.
Na moje obrovské prekvapenie sa von vyderie kvapka miazgy. A úplne ma šokuje, keď sa o chvíľku objaví malý pramienok. Dotknem sa tej tekutiny prstom a obliznem ho jazykom. Cítim ten príval cukru a okamžite spoznávam tú chuť. Presne ako si ju pamätám. Nemôžem tomu uveriť.
Miazga začína vytekať rýchlejšie a veľa z nej sa mi stráca na kmeni stromu. Pozerám okolo seba a zúfalo sa snažím nájsť niečo, do čoho by som ju mohla napustiť, vedierko alebo čokoľvek – ale samozrejme tu nič nie je.
A potom si spomeniem: moja termoska. Odopnem si svoju plastovú termosku z pása a obrátim ju hore nohami, aby z nej vytiekla voda. Vodu môžem zohnať kedykoľvek, zvlášť keď je všade toľko snehu – ale táto miazga je vzácna. Držím termosku pri diere v strome a priala by som si mať poriadny vrták s lievikom. Tlačím termosku k stromu ako sa len dá a väčšinu miazgy sa mi darí zachytiť. Plní sa pomalšie, než by som chcela, ale o niekoľko minút je termoska dopoly plná.
Prúd miazgy sa zastavil. Čakám niekoľko sekúnd, či znovu začne tiecť, ale nezačína.
Rozhliadam sa naokolo a všimnem si ďalší javor, asi tri metre odo mňa. S radosťou k nemu pribehnem, vytiahnem nôž a pokúšam sa ho do kmeňa zaraziť celou silou s nádejou, že termosku naplním úplne a predstavujem si, ako sa asi Bree bude tváriť, keď miazgu ochutná. Nie je síce ktovieako výživná, ale určite jej spraví radosť.
Keď nožom zasiahnem kmeň stromu, ozve sa tento raz ostrý zvuk, ako keď niečo praskne a nie je to zvuk, ktorý by som čakala a hneď nato sa ozve stenanie padajúceho stromu. Pozriem sa hore a vidím, ako sa strom nakláňa a neskoro si uvedomujem, že tento strom, pokrytý ľadom, je mŕtvy. Stačilo doň len udrieť nožom, aby sa prevrátil.
O chvíľu neskôr tento minimálne šesťmetrový strom s veľkým zadunením padá k zemi a rozvíri okolo seba obrovský mrak snehu a borovicového ihličia. Skrčím sa v strachu, že niekto zistil, že tu som. Som na seba strašne naštvaná. To bolo neopatrné. Hlúpe. Mala som sa na ten strom najskôr pozrieť poriadne.
O niekoľko okamihov sa ale upokojím, pretože si uvedomujem, že tu hore nikto iný nie je. Začnem opäť uvažovať racionálne a uvedomím si, že stromy v lese padajú samy od seba, takže takáto udalosť neznamená nutne prítomnosť človeka. A ako sa dívam smerom, kde pred chvíľou stál strom, niečo ma zarazí. A len neveriacky zízam.
Kúsok od miesta, kde stojím, vidím malú kamennú chatku postavenú priamo do skaly a ukrytú za skupinkou stromov. Je malá, ale má dokonale štvorcový tvar, asi štyri a pol metra na šírku i na dĺžku a vysoká asi tri a pol metra. Na streche vidím malý komínček a v stenách sú malé okná. Drevené vstupné dvere sú pootvorené.
Táto malá chatka je tak dobre maskovaná a tak dokonale splýva s okolím, že ju ťažko rozoznávam i keď sa pozerám priamo na ňu. Strecha i steny sú zasnežené a kamenné priečelie dokonale splýva s okolitou krajinou. Chatka vypadá starobylo, akoby ju niekto postavil pred stovkami rokov. Nechápem, čo tu robí, kto ju postavil, ani prečo vlastne. Možno ju postavili pre nejakého strážcu chránenej rezervácie. Možno tu žil nejaký pustovník. Alebo nejaký fanúšik zálesáctva.
Vyzerá to, ako keby sa jej nikto už roky ani nedotkol. Starostlivo skúmam okolie, či neuvidím nejaké stopy topánok alebo zveri vedúce dnu alebo von. Žiadne tu ale nie sú. Premýšľam, kedy napadol sneh, bolo to pred niekoľkými dňami, a v hlave sa pokúšam počítať. Minimálne za tri posledné dni tu nikto nebol.
Srdce mi poskočí pri pomyslení na to, čo by sa mohlo skrývať vnútri. Jedlo, oblečenie, lieky, zbrane, materiály — čokoľvek z toho by bolo darom z nebies.
Opatrne idem cez čistinku a neustále sa obzerám, či ma niekto nesleduje. Idem rýchlo a v snehu zanechávam veľké nápadné stopy. Keď dorazím k dverám, ešte raz sa otočím a niekoľko sekúnd tam len stojím a počúvam. Počuť len vietor a neďaleký potok, ktorý preteká zhruba meter pred chatkou. Natiahnem sa a celou silou udriem na dvere rukoväťou svojej sekerky, ozve sa dunivý zvuk, ktorý by všetkým zvieratám, ktoré sa možno skrývajú vnútri, mal dať posledné varovanie.
Žiadna odpoveď.
Rýchlo otváram dvere, odhŕňam sneh a vchádzam dnu.
Je tu tma, vnútrajšok osvetľujú len posledné zvyšky denného svetla, ktoré sa sem vkrádajú malými oknami a moje oči si chvíľu musia zvykať na tmu. Čakám, chrbtom opretá o dvere, a som pripravená brániť sa v prípade, že by tu mohlo prezimovať nejaké zviera. Po niekoľkých ďalších sekundách si však moje oči na šero zvyknú a je jasné, že som tu sama.
Zo všetkého najskôr si všimnem to, že je tu celkom teplo. Možno preto, že je to tu také malé, s nízkym stropom a zabudované priamo do skaly, alebo preto, že je chatka chránená proti vetru. I keď okná nie sú zasklené ani nijako zavreté a napriek tomu, že dvere sú stále pootvorené, musí tu byť aspoň o osem stupňov teplejšie – omnoho teplejšie než je hocikedy v otcovej chate, dokonca i keď sa tam kúri. Otcova chata bola postavená hlavne lacno, jej steny sú tenké ako papier a obložené linoleom, a sedí na okraji kopca, kde akoby stála priamo v ceste vetru.
Toto miesto je ale iné. Kamenné steny sú také silné a dobre postavené, že sa tu cítim útulne a bezpečne. Neviem si ani predstaviť, aké by tu bolo teplo, keby som zavrela dvere, zadebnila okná a rozložila oheň v kozube, ktorý sa zdá byť funkčný.
Vnútri je len jedna veľká miestnosť. Pokúšam sa v tom šere na podlahe nájsť