„Keby som bol umrel pred hodinou,
žil som šťastný život, pretože odteraz
už pre mňa nebude nič dôležité.“
--Shakespeare
Macbeth
JEDEN
Dnes je skutočne náročný deň. Stúpam priamo po svahu hory, vietor zatiaľ neúnavne bičuje okolité borovice, zmetáva z nich sneh a vháňa mi ho celou silou priamo do tváre. Moje topánky do prírody sa strácajú v pätnástich číslach snehu, kde nie je vidno ani to, že sú mi malé. Šmýka sa a len ťažko sa mi darí nájsť pevnú pôdu pod nohami. Pri každom prudkom závane vetra cítim, aký je ľadový, chvíľami až zabúdam dýchať. Akoby som bola v snehovom ťažidle, ktorým niekto neustále trasie.
Podľa Bree je už december. Rada počíta, koľko dní zostáva do Vianoc a každý ďalší deň označí na starom kalendári, ktorý niekde našla. Robí to s takým nadšením, že jej nedokážem povedať, že do decembra je ešte ďaleko. Nepoviem jej, že ten jej kalendár je tri roky starý, ani to, že nový už nikdy mať nebudeme, pretože ich prestali vyrábať v deň, keď svet skončil. Nebudem jej brať ilúzie. To veľké sestry nerobia.
Bree je v tomto ohľade veľmi tvrdohlavá. Vždy si myslela, že sneh oznamuje prichádzajúci december a aj keby som jej povedala pravdu, jej názor by to zrejme nezmenilo. Typické desaťročné dieťa.
Bree nechce pochopiť, že zima sem do hôr prichádza skoro. Tu vysoko v pohorí Catskill čas akoby plynul inak a ročné obdobia tiež prebiehajú trochu nezvykle. Tu, tri hodiny cesty od miesta, ktoré sa kedysi volalo New York City, lístie opadne na konci augusta a pokryje celé pohorie, ktoré sa tiahne kam až oko dovidí.
Náš kalendár kedysi ukazoval správne. Keď sme sem pred tromi rokmi prišli, pamätám si, ako som neveriacky hľadela na prvý sneh. Nechápala som, ako kalendár mohol ukazovať, že je október.
Domnievala som sa, že toľko snehu v takom skorom období je hračkou prírody. Čoskoro som však zistila, že to tak nie je. Tieto hory sú proste také vysoké a také studené, že zima jeseň jednoducho pohltí.
Keby Bree svoj kalendár obrátila späť, videla by ten starý letopočet, napísaný veľkým nevkusným písmom: 2117. A ten už tri roky neplatí. Hovorím si, že to azda od samého nadšenia prehliadla. Aspoň v to dúfam. V poslednej dobe ale začínam mať dojem, že to v skutočnosti vie a že sa len rozhodla v tej ilúzii žiť. Nedivila by som sa jej.
Funkčný kalendár sme samozrejme nevideli už roky. Rovnako ako mobilný telefón, televíziu, rádio, internet alebo akúkoľvek technológiu — dokonca ani elektrinu alebo tečúcu vodu. Napriek tomu sme to však zvládli už tri roky, samy dve. Letá znášame dobre a hladné nebývame tak často. Vtedy môžeme aspoň chytať ryby a v horských riečkach bolo vždy plno lososov. Chodíme aj zbierať bobule, ba našli sme i zopár planých jabloní a hrušiek, ktoré i po tom všetkom stále rodia ovocie. Raz za čas sa nám dokonca podarí uloviť králika.
Zimy sú tu však neznesiteľné. Všetko je zamrznuté alebo mŕtve a každý rok som si istá, že to nezvládneme. A táto zima je zatiaľ tá najhoršia. Stále si hovorím, že sa to zlomí, ale už niekoľko dní sme nemali poriadne jedlo a to zima ešte len začína. Obe sme zoslabnuté od hladu a Bree je teraz navyše ešte chorá. Veľmi dobre to s nami nevyzerá.
Pokúšam sa nám nájsť niečo na jedenie. S námahou stúpam nahor, rovnakou cestou ako včera, keď som tiež nemala šťastie a pomaly začínam cítiť, že sa na nás neusmeje. Dopredu ma tlačí len myšlienka na Bree, ako leží doma a čaká na mňa. Prestávam sa ľutovať a myslím na jej tvár. Viem, že tu žiadne lieky nenájdem, ale dúfam, že je to len ľahká horúčka a že Bree potrebuje len dobré jedlo a trochu tepla.
Potrebuje hlavne oheň. V našom kozube už ale nekúrim. Nechcem riskovať to, že k nám dym alebo vôňa spáleného dreva privedie nejakého otrokára. Dnes večer ju ale prekvapím a budem sa spoliehať na šťastie. Bree miluje oheň a určite jej to zdvihne náladu. A keď sa mi k tomu ešte podarí nájsť nejaké jedlo - i niečo malé, hoci králika - určite sa zotaví. A nielen fyzicky. Všimla som si, že v posledných pár dňoch začína strácať nádej. Vidím jej to na očiach. A ja potrebujem, aby bola silná. Nebudem sa len prizerať, ako mi pomaly mizne pred očami, rovnako ako mama.
Do tváre ma udrie ďalší silný závan vetra a tento raz je taký prudký a trvá tak dlho, že musím skloniť hlavu a počkať, kým prejde. Hučí mi v ušiach a dala by som čokoľvek za normálnu zimnú bundu. Mám na sebe len obnosenú mikinu s kapucňou, ktorú som pred rokmi našla pri ceste. Myslím, že patrila nejakému chlapcovi, ale to je dobre. Rukávy sú totiž dosť dlhé na to, aby mi zakryli i ruky a používam ich i ako rukavice. Mojich 168 centimetrov nie je až tak málo, takže jej pôvodný majiteľ musel byť vysoký.