Vietor konečne ustal. Dvíham hlavu a zo všetkých síl sa náhlim priamo smerom k náhornej plošine, skôr než sa vietor znovu zdvihne.
Som hore, sotva lapám dych, nohy mám v jednom ohni a pomaly sa rozhliadam. Tu hore stromy nerastú tak husto pri sebe a neďaleko je malé horské jazierko. Je zamrznuté rovnako ako všetky ostatné, ale na slnku sa trblieta tak, až musím privrieť oči. Hneď sa pozriem smerom k svojmu rybárskemu prútu, ktorý som tu včera nechala vrazený medzi dvoma kameňmi. Vyčnieva nad jazerom a visí z neho dlhý vlasec, ktorý vedie do malej diery v ľade. Ak je ohnutý, znamená to, že s Bree dnes budeme mať večeru. Ak nie, budem vedieť, že to nevyšlo – znovu. Rýchlo sa ponáhľam zasneženou cestičkou medzi malou skupinkou stromov, aby som sa dobre pozrela.
Je rovný. Ako inak.
Srdce akoby mi prestalo biť. Premýšľam, či mám vyraziť na ľad a svojou malou sekerkou vysekať dieru na inom mieste. Je mi ale jasné, že by to nič nezmenilo. Problém nie je v umiestnení otvoru, ale v jazere samotnom. Zem je príliš zamrznutá na to, aby som vyhrabala nejaké červy a ani by som nevedela, kde ich hľadať. Nie som lovec od prírody. Keby som vedela, že skončím tu v horách, tak by som celé svoje detstvo sledovala relácie o zálesáctve a študovala techniky prežitia. Teraz som ale z veľkej časti k ničomu. Nedokážem klásť pasce a na moje prúty sa niečo chytí len málokedy.
Môj otec bol námorník a naučil ma jednu vec – viem sa biť. To mi tu však nie je na nič. Proti ríši zvierat som bezmocná, ale aspoň sa dokážem brániť proti tým dvojnohým. Či sa mi to už páčilo alebo nie, otec už odmala trval na tom, aby som bola jeho dcéra – dcéra mariňáka, a aby som na to bola hrdá. Tiež ma bral ako syna, ktorého nikdy nemal. Prihlásil ma do kurzov boxu, zápasenia, zmiešaných bojových umení... stále ma učil, ako zaobchádzať s nožom, ako strieľať z pištole, ako poznať tlakové body, ako bojovať za hranicami pravidiel. Zo všetkého najviac ale chcel, aby som bola tvrdá, aby som nikdy nedala najavo strach a aby som nikdy neplakala.
Iróniou je, že som nikdy nemala možnosť v praxi vyskúšať ani jednu z vecí, ktoré ma naučil, pretože zbytočnejšie mi tu hore vari už ani nemôžu byť – široko-ďaleko niet živej duše. Potrebujem vedieť, ako nájsť niečo na jedenie – nie ako niekoho nakopať do zadku. A keby som náhodou na niekoho narazila, nehodím ho o zem – naopak, požiadam ho o pomoc.
Snažím sa trochu viac premýšľať a spomínam si, že by tu hore malo byť ešte jedno menšie jazierko. Raz v lete som ho videla, keď som bola v dobrodružnejšej nálade a vystúpila som na tejto hore vyššie než obvykle. Malo by to byť zhruba štvrť míle prudkého stúpania a od tej doby som tam ani raz nebola.
S povzdychom sa pozriem nahor. Slnko už pomaly zapadá, nevrlý zimný západ slnka všetko farbí dočervena a ja som už premrznutá a unavená. Väčšinu mojich zvyšných síl mi odčerpá už len cesta späť dole. Ďalšie stúpanie je to posledné, čo by som teraz chcela podniknúť. Malý hlások v mojom vnútri ma však nabáda, aby som stúpala ďalej. Čím viac času teraz trávim sama, tým silnejší je otcov hlas v mojej hlave. Neznášam ho a chcem ho nejako zapudiť, ale neviem ako.
Prestaň fňukať a makaj ďalej, Moorová!
Otec ma vždy volal priezviskom. Moorová. Štvalo ma to, ale jemu to bolo jedno.
Ak sa teraz vrátim, Bree nebude mať čo jesť. To jazero tam hore je to najlepšie, čo mi teraz napadá, náš jediný zdroj potravy. Tiež chcem, aby Bree mala oheň a všetko drevo tu dole je mokré. Tam hore je vietor silnejší a možno tam nájdem drevo dosť suché na to, aby sa dalo zapáliť. Znovu sa pozriem na svah smerom hore a rozhodnem sa to skúsiť. Beriem si svoj prút, skloním hlavu a začínam stúpať.
Každý krok ma bolí, stehná mám plné ostrých ihličiek, do pľúc mi preniká ľadový vzduch. Vietor zosilnel a bičuje ma snehom, akoby ma niekto po tvári hladil brúsnym papierom. Vysoko nad sebou počujem krákanie vtákov, ktoré znie skoro ako výsmech. Keď si už myslím, že nemôžem ďalej, ocitám sa na ďalšej plošine.
Táto je iná než všetky ostatné, asi preto, že je tak vysoko: je husto zarastená borovicami, takže nie je vidieť ďalej než na tri metre. Pod tou obrovskou klenbou korún stromov oblohu skoro nevidno a sneh je posypaný zeleným ihličím. Obrovské kmene týchto stromov sú navyše ideálnou ochranou pred vetrom. Ako keby som vstúpila do malého súkromného kráľovstva ukrytého pred zvyškom sveta.
Otočím sa a na chvíľu si užívam ten výhľad: je úžasný. Vždy som si myslela, že z otcovej chalupy v polovici kopca máme skvelý výhľad, ale tu hore je to naozaj úchvatné. Všetkými smermi sa tiahnu vrcholy hôr a v diaľke za nimi dokonca vidím, ako sa ligoce rieka Hudson. Taktiež vidím, ako sa po našej hore vinú cesty, v pozoruhodne dobrom stave. Asi preto, že sem hore chodí tak málo ľudí. Vlastne som tu nikdy nevidela žiadne auto ani iné vozidlo. Cesty sú prejazdné, hoci sú strmé a napadol na ne sneh. Na slnku sa totiž zahrievajú a veľmi dobre sa odvodňujú, takže väčšina napadaného snehu sa na nich roztopila.
Zasiahla ma bolesť úzkosti a strachu. Mám radšej, keď sú cesty pokryté snehom a ľadom, keď sú pre vozidlá neprejazdné, pretože jediní ľudia, ktorí majú autá a palivo, sú otrokári – nemilosrdní lovci odmien, ktorých úlohou je živiť Arénu 1. Hliadkujú všade a hľadajú kohokoľvek, kto zostal nažive, aby ho uniesli a priviezli do arény ako otroka. Tam vraj bojujú na smrť pre zábavu ostatných.
Bree a ja sme zatiaľ mali šťastie. Počas tých rokov, čo sme tu hore, sme v okolí nevideli žiadnych otrokárov – ale myslím si, že len preto, lebo sme tak vysoko, v odľahlej oblasti. Len raz som počula skučanie otrokárskeho motora, hrozne ďaleko, na druhej strane rieky. Viem, že tam niekde dole sú a hliadkujú. A ja nebudem riskovať – starám sa o to, aby sme sa držali pri zemi, drevo pálime len zriedka, keď naozaj potrebujeme a neustále na Bree dávam pozor. Väčšinou ju na lov beriem so sebou – rovnako, ako by som to spravila dnes, keby nebola taká chorá.
Otáčam sa späť k plošine a idem sa pozrieť na jazierko. Je celkom zamrznuté a v popoludňajšom slnku úplne žiari ako stratený šperk schovaný v húštine. Urobím pár opatrných krokov po ľade, aby som sa uistila, že nepraskne. Len čo sa mi zdá, že je dosť pevný, urobím niekoľko ďalších. Nájdem si miesto, vytiahnem spoza opaska malú sekerku a niekoľkokrát silno seknem do ľadu. Objavila sa trhlina. Kľakám si ľad, beriem do ruky nôž a celou silou ho vrazím doprostred trhliny. Krútim špičkou noža a po chvíli sa mi darí v ľade vytvoriť dieru veľkú tak akurát na vylovenie ryby.
Šmýkam sa a náhlim späť na breh, beriem prút a vrazím ho medzi dva konáre stromu, rozbalím vlasec a bežím s ním späť k diere v ľade, do ktorej šnúru vložím. Niekoľkokrát ním zatrasiem v nádeji, že sa kovový háčik na slnku zablyskne a privábi nejakého živého tvora pod ľadom. Nemôžem sa ale zbaviť dojmu, že je to zbytočné, že čokoľvek, čo v týchto horských jazerách žilo, dávno zahynulo.
Tu hore je ešte väčšia zima a nemôžem tu celý čas len tak stáť a pozerať. Musím sa hýbať. Otáčam sa a idem smerom od jazera, pretože moje poverčivé Ja mi hovorí, že rybu určite chytím, hlavne keď tam nebudem len tak stáť a zízať. Chodím v kruhoch okolo jazera a okolo stromov a šúcham si ruky, aby som ich udržala v teple. Nepomáha to.
Vtom si spomeniem na suché drevo. Rozhliadam sa a hľadám niečo, čím by sa dalo kúriť, ale je to márne. Zem je pokrytá snehom. Obrátim teda svoj pohľad nahor, ale väčšina konárov je tiež zasnežená. V diaľke si ale všimnem niekoľko stromov ošľahaných vetrom, ktoré zasnežené nie sú. Idem k nim bližšie a rukou ich skúmam.