Muž na ňu pozeral s obdivom.
„Máte pravdu. To som si nevšimol,“ odpovedal jej s nadšením, „vidím, že sa tomu rozumiete. Blahoželám. Čo si myslíte o pláži?“
Rozbehla sa živá diskusia o obraze, rozoberanie techniky, umeleckého obdobia, psychológie maliara, kvality plátna a dokonca osvetlenia v tomto krídle múzea, na ktorom sa zhodli, že je nedokonalé na správny pôžitok z diela.
Po dvoch hodinách ich musel kurátor poprosiť, aby sa pohli k východu, lebo potreboval zatvoriť.
Ani sa jeden druhému nepredstavili, po celej tej diskusii jej muž podal ruku.
„Cliff Brandon. Bolo to pre mňa potešenie.“
„Timorina Drewová,“ odpovedala a srdečne mu ju stisla, „potešenie je na mojej strane.“
„Som hladný,“ povedal s úsmevom otvorene a pritom sa na ňu pozeral.
Aj ona naňho pozerala a nemohla sa odtrhnúť od tej úprimnej a sympatickej tváre.
„Tiež som hladná,“ povedala veselo.
O pol hodiny už sedeli v talianskej reštaurácii neďaleko múzea a pochutnávali si na hojnej porcii zapekaných lazaní. Ešte hodnú chvíľu rozprávali o maľovaní a potom bez toho, aby si to uvedomili, začali rozprávať o sebe. On žil sám, pred niekoľkými rokmi sa rozviedol a nemal deti. Manželka ho opustila kvôli inému po dlhých rokoch manželstva, pretože potrebovala nové podnety, aspoň tak mu to podala.
Timorina zdvihla obočie v úžase a pýtala sa samej seba ako môže niekto opustiť takého sympatického muža a musela konštatovať, že napriek tomu, že sa práve spoznali, cítila sa s ním v úplnej harmónii. Cítila, ako jej stúpa teplota a ruky sa jej triasli. Nikdy predtým niečo podobné nezažila a vtedy zahodila svoje sľuby čistoty. Pozerala mu do očí s miernym úsmevom.
„Bývaš ďaleko?“ okamžite mu začala tykať.
„Nevedel som ako sa ťa mám na to opýtať,“ odpovedal jej, „cítim sa s tebou tak dobre.“
„Pššš!“ prerušila ho Timorina a položila si ukazovák cez pery, aby mu naznačila mlčanie. Vstala a pobrala sa preč. Svižne vstal a predbehol ju, aby zaplatil účet.
Približne hodinu neskôr, o pol deviatej večer bolo ich oblečenie rozhádzané po zemi okolo Cliffovej postele a Timorina prichádzala o panenstvo.
Keď si Timorina teraz spomenula na tú osudovú noc pred niekoľkými mesiacmi, striasla sa, ale urobila to tak, aby si to jej brat nevšimol. V podstate mu povedala pravdu o múzeu, o obrazoch, o technických rozhovoroch, jediná zmena sa týkala dotknutej osoby. Sama sebe zdôraznila, že zatiaľ si to musí nechať pre seba. Neskôr, keď jej vzťah spevnie, zdôverí sa mu.
Vstala a začala odpratávať zo stola. Drew jej pomohol a neskôr si išiel sadnúť do svojho kresla. Už si sadal, keď zmenil myšlienku.
„Počuj, vadilo by ti, keby som si zašiel na jedno pivo?“
„Ešteže čo. Len sa nevráť neskoro. A nepi veľa,“ varovala ho.
„Buď pokojná,“ odvetil vľúdne.
Drew odišiel do izby a rýchlo sa prezliekol do športového oblečenia. Zišiel dole a pozdravil sestru.
„Uvidíme sa neskôr. Ahoj.“
„Ahoj.“
Len čo sa zavreli dvere za Drewom, Timorina si sadla do kresla. So širokým úsmevom vzala do rúk telefón a vytočila číslo.
Telefonovala Cliffovi.
Drew pomaly kráčal k svojej obľúbenej pivárni. Nachádzala sa na cestičke blízko univerzity, kam si občas odskočil nadýchať sa atmosféry starého dreva, drsných lavičiek a obrovských píp na stáčanie piva. Páčil sa mu ten svet na starý spôsob s tlmenými svetlami a teplými farbami z minulých dôb. Zákazníci boli väčšinou dospelí chlapi ako on, ale našli sa tu aj mladé páry, ktoré dokázali oceniť dobré, správne ochutené pivo, podávané na správnom mieste.
Vzduch bol svieži, v túto hodinu až studený a Drew dýchla zhlboka na plnú kapacitu pľúc a každým krokom mocnel. Miloval svoj Manchester, bol súčasťou tohto mesta a cítil, že mesto bolo jeho súčasťou.
Čo mu práve teraz ponúkal jeho Manchester?
Nuž, Schultza, ktorý mu prichádzal naproti, trocha dezorientovaný sa obzeral a pri chôdzi sa trochu knísal. Keď prechádzal popod pouličnú lampu, jeho germánska postava bojovníka sa vynárala z tmy ako neprístupný obyvateľ temnoty, aby po niekoľkých metroch znova zmizla v tme.
Drew sa pobavene zasmial, lebo scéna sa mu zdala vtipná. Zamával mu a zavolal naňho.
„Dieter! Priateľ môj!“
Schultz pozrel jeho smerom a zaostril pohľad.
„Och! Drew!“ oslovil ho po chvíli, len čo ho spoznal, „priateľu, som rád, že sme sa stretli! Hľadám sympatické miesto, aby som sa navečeral a neviem sa tu vyznať. Čo by si mi poradil?“
„Žiadna rada, pozývam ťa! Práve idem do svojej obľúbenej pivárne a je tam aj dobrá, typicky britská kuchyňa. Som si istý, že sa tvoj apetít dokonale uspokojí a zaleješ večeru výborným pivom. Tadiaľto!“ vzal ho pod pazuchu a otočil ho v smere chôdze.
„Och, no, ďakujem, Lester,“ prijal pozvanie Schultz a ochotne ho nasledoval.
„Keď sme skončili v laboratóriu, vrátil som sa na ubytovňu a priznám sa ti, že som oblečený odpadol do postele. Okamžite som zaspal ako drevo a zobudil ma iba pred chvíľou obrovský hlad. Som tak rád, že som ťa stretol.“
„Tiež sa teším. Pivo v spoločnosti je najlepšia vec pre chlapov unavených z takého dňa, aký sme prežili,“ a žmurkol naňho.
„Keď už sme pri unavených chlapoch, pozri sa sem,“ Schultz ukázal prstom pred seba, približne na päťdesiat metrovú vzdialenosť.
Drew pozrel kam priateľ ukazuje. Prechádzali Sackville Parkom a na lavičke vedľa sochy učenca vzpriamene sedela postava.
„Nezdá sa ti...?“ opýtal sa Schultz.
„Áno,“ potvrdil Drew kým zbystroval zrak, „áno, je to on.“
„Kamaranda,“ usúdil Schultz a prikývol.
Potichu kráčali až kým nedorazili k Indovi a tam zastali.
Presne ako očakávali, Kamaranda bol ponorený do meditácie. Prešlo niekoľko sekúnd, kým sa prebral a všimol si ch prítomnosť. Zdvihol hlavu a spoznal ich. Jeho kávovo hnedú tvár rozžiaril úsmev a bez slova sa postavil. Spolu s nimi sa pobral do pivárne.
Podnik Ole Sinner Tavern bol zasadený do úplne anonymného bloku, lemujúceho slabo osvetlenú uličku. Vstup do podniku označovalo žlté pouličné svetlo a drevená doska s veľkým vyrytým nápisom opretá vedľa dverí. Nápis bol natretý tmavočervenou farbou, na ktorej sa trocha podpísal čas rovnako, ako aj na doske, ktorú každý deň presúvali, aby mohli pozametať chodník a znova umiestnili na svoje miesto. Vyzeralo to ako z devätnásteho storočia. Obrovská mosadzná obruč bola pripevnená k masívnym dreveným dverám a vzbudzovala dojem, že človek musí zabúchať, aby mu prišli otvoriť. Nič z toho. Len čo sa traja muži priblížili k vchodu, dvere otvoril hostinský