„Nie, nie!“ rýchlo ju upokojoval, „ibaže ide o veľmi delikátny pokus, ktorý...“ obozretne sa poobzeral dookola, „...robím na vlastnú päsť. Ak sa podarí, bude to pre moje štúdium znamenať veľký úspech a nikto sa mi nevyrovná!“ uzavrel šepkajúc jej do ucha.
Neklamal a ani jej neprezradil žiadnu tajnú informáciu. Svedomie mal na mieste a dúfal, že ju uspokojil.
„Aha, tak o to ide,“ Charlene odpovedala s predstieranou úľavou. Marron bol ako otvorená kniha a ona mala prirodzený inštinkt na odhalenie klamstva. Okrem toho, študovala psychológiu a zaujali ju štúdie o mikrovýrazoch tváre. Bola nimi tak nadšená, že sa pustila do samostatného štúdia všetkého, čo jej prišlo pod ruky zároveň s riadnymi kurzami na svojej fakulte. Vedela, že Marron ide v niečom veľmi veľkom a určite to nebolo to, čo sa jej snažil nahovoriť. Bolo v tom niečo viac, oveľa viac ako len možný brilantný výsledok štúdie. Niečo, kvôli čomu bol chlapec ako na ihlách a zároveň ho to burcovalo. Ak jej to nemohol alebo nechcel povedať, muselo ísť o veľmi tajnú záležitosť.
„Tak je všetko v poriadku, Joshua. Všetko je ako má byť,“ bez hanby zaklamala.
Marron si vydýchol úľavou a pokračoval v jedení presvedčený, že sa z toho vysúkal.
Charlene ho obdarila širokým úsmevom a vrátila sa k svojmu šalátu.
„Myslím, že ti pripravím poriadne prekvapenie, láska moja!“ povedala si v duchu a začala snovať plán, ako sa raz a navždy dozvedieť o čo ide.
Z duše neznášala, keď jej chlapec pred ňou niečo tajil.
11. kapitola
Marron dojedol okolo jednej, rozlúčil sa so Charlene a odišiel do laboratória.
Počas cesty sa stretol s profesorkou Bryceovou. Bola zamračená a keď sa jej snažil pozdraviť, nevšímala si ho.
Len čo prešiel dvermi uvedomil si, že sa muselo stať niečo vážne. Profesori mali špinavé a rozdrapené oblečenie a v laboratóriu vládol chaos. Vo vzduchu bolo stále cítiť štipľavý dym z kovu napadnutého kyselinou, oddychový kútik bol v dezolátnom stave a mnohé prístroje vyzerali nezvratne poškodené. Našťastie prístroj výmeny bol neporušený vďaka skrini, ktorá ho ochránila pred výbuchom.
Všimol si zlú náladu a predovšetkým ostentatívne nepriateľstvo medzi Maoko a Novakovou, ktoré na seba zazerali ako psy.
Len čo ho zbadal vchádzať Drew, zavolal si ho.
„Spôsobili sme výbuch, Marron,“ vysvetľoval mu vážne profesor.
Drew mu porozprával, na čo prišli dnes dopoludnia a ukončil to popísaním nehody. Študent počúval s rastúcim nepokojom.
„Profesor, to znamená, že pri každej výmene, ktorú odteraz vykonáme, nemôžeme ovládať umiestnenie bodu B,“ Marron odhalil svoje obavy, „zdá sa mi, že je to príliš nebezpečné. Ako by sa to dalo urobiť?“
„Zatiaľ prerušíme pokusy. Ako vidíš,“ Drew ukázal na seba a svojich kolegov, „všetci sa potrebujeme dať do poriadku a najesť sa. Našiel si materiál?“
Marron prikývol a položil škatuľu na najbližší pracovný stôl.
„Veľmi dobre, Marron. Ty už si jedol?“
„Iste, pán profesor.“
„Výborne. Výborne. Budeš tu robiť ochranku. My sa ideme trocha upraviť.“
Zavolal ostatných: „Vážení, súhlasíte všetci s prestávkou?“
Všetci rozhodne súhlasili.
„Súhlasím. Stretneme sa tu, povedzme...“ pozrel na hodinky, „... o šestnástej.“
Profesori odišli a Marron ostal sám.
Snažil sa trochu poupratovať, ale bolo to obrovské. Otvoril okná dokorán, aby spôsobil prievan a vyvetral zvyšný dym. Natiahol si rukavice a pomocou metly a lopatky pozbieral všetky úlomky, ktoré sa mu podarilo nájsť. Najmenšie kúsky sa pravdepodobne zaklinili do škár na nábytku a do najneprístupnejších kútov laboratória. Nedali sa vybrať, jedine že by sa všetko rozobralo a urobil sa chaos v laboratóriu. Tie kúsky budú postupne nachádzať a vyberať celé nasledujúce roky upratovačky aj študenti, ktorí sa tu budú striedať. Nikto nebude tušiť ako sa zhrdzavené kovové úlomky a rozpustený plast dostali na tie najskrytejšie miesta.
Niektoré kusy sa nakoniec ani nikdy nenájdu. Stali sa súčasťou stavby a mlčanlivým dedičstvom pokusu, o ktorom sa nesmie rozprávať, ale stal sa míľnikom vedeckého pokroku.
Keď Marron dokončil upratovanie úplne vyprázdnil pracovný stôl a handrou namočenou do čistiaceho prostriedku vyleštil povrch, potom naňho rozložil nakúpené diely do radov podľa typu. Chýbali diely, ktoré vyrábal Drew na mieru.
Z písacieho stola vzal počítač s podobnými vlastnosťami ako má ten, ktorý používajú na pokusy a premiestnil ho na čistý pracovný stôl. Potom doňho stiahol softvér z toho druhého. Dokončil inštaláciu s parametrami, ktoré napálil na disky v tú noc, keď urobili objav.
Zbadal tabuľu úplne popísanú rovnicami, grafmi a zvláštnymi náčrtmi, ktoré sa, ako predvídal, snažili predstaviť možné konfigurácie pokrivenia časopriestoru. Snažil sa udržať niť vyjadreného uvažovania, ale uvedomil si, že na to, aby to všetko pochopil ešte nie je dostatočne podkutý. Dokázal pochopiť z čoho vedci vychádzali, samozrejme išlo o všeobecnú teóriu relativity, ale vývoj mu nebol jasný. Obsahoval množstvo úprav a z toho pochopil, že tieto fenomenálne mozgy neúnavne bojovali, aby prenikli do podstaty tohto podivuhodného objavu. Rozoznával rôzne druhy písma, ktoré sa striedali náhodným spôsobom. Intuícia jedného z nich bola riešením problému, na ktorom sa zasekol niekto iný a práca na tabuli predstavovala úplne jasne ako traja profesori spojili sily, aby dosiahli jeden supermozog bez toho, aby chcel niektorý z nich prevažovať nad ostatnými.
Toto bol pravý duch skupinového výskumu a Marron bol šťastný, že bol toho súčasťou.
Ešte pozoroval tabuľu, keď sa objavili Maoko s Kobayashim. Viedli živú diskusiu v japončine, takže im vôbec nerozumel. Z tónu hlasu a gestikulácie sa dalo pochopiť, že Maoko chcela za každú cenu urobiť nejakú vec, zatiaľ čo Kobayashi sa ju od toho snažil odradiť.
Zbadali ho a prestali diskutovať.
„Och, zdravím, Marron-san,“ pozdravil ho Kobayashi, „dobre, priniesol si materiál na druhý prístroj. Môžeme sa do toho okamžite pustiť. V experimentoch budeme pokračovať potom,“ dôrazne uzavrel, pozrel pritom Maoko priamo do očí a zvýraznil slovo potom.
Dievčina sa zaškľabila a išla si pre svoj zošit, ktorý okrem iného obsahoval aj projekt zariadenia.
Marron zabezpečil rôzne druhy káblov, skrutky, matice a sortiment príslušenstva na montáž, potom na pracovný stôl položil potrebné náradie: kliešte, skrutkovače, nožnice, klieštiky a dokonca elektrickú vŕtačku na vyvŕtanie otvorov.
S Kobayashim sa pustili do dierovania základovej platne, zatiaľ čo Maoko im diktovala rozmery. Potom primontovali stojany, ktoré tvorili kostru zariadenia. Prichytili niektoré komponenty k stojanom a všetko pripojili k spojovacej skrinke upevnenej na platni. S veľkou starostlivosťou pripravili izolovaný elektrický vodič, ktorý tvoril rezonančný obvod s kondenzátorom, zložený z dvoch protistojných platní, ktorých vzdialenosť bola nastaviteľná pomocou mikrometrickej skrutky. Vzdialenosť nastavili presne na tri milimetre, rovnakú hodnotu, na ktorú bol kalibrovaný kondenzátor pôvodného zariadenia.
Po