„Vôbec nič. Keby ste mi to nepovedali, prisahala by som, že sa nič nestalo. Napriek tomu...“ vstúpila do zorného poľa zobrazovaného na obrazovke, uchopila polystyrén a položila ho pred lampu na písacom stole, aby ho poriadne prezrela. „...áno, v tejto výške je bod, v ktorom svetlo preniká jasnejšie. Povedala by som, že je to priestor so stranou približne päť centimetrov.“
„Výborne, ďakujem, profesorka. Počkajte okamih, prosím.“
Pozrel spýtavo na Novakovú.
„Doteraz sme robili výmenu pevnej hmoty so vzduchom,“ vložila sa do toho. „Skúsime pevnú hmotu za pevnú hmotu.“
Drew prikývol.
„Profesorka, prosím vás, položte polystyrén tak, aby bola pevná hmota určite v mieste, kde sa nachádza bod B.“
„Dobre.“
Medzitým Bryceová vzala fixu a načrtla kruh na vrch kocky vo výške bodu, z ktorého bola odobraná hmota. Položila kocku znova na kreslo, ale tentoraz ju otočila o stoosemdesiat stupňov. Bod B zodpovedal neporušenej časti vzorky.
Drew vzal zo škatuli železnú kocku so stranou päť centimetrov a položil ju na platničku.
„Pripravení,“ povedal dvom Japoncom.
Maoko aktivovala prístroj a Bryceová vzápätí zaplesala v telefóne: „Funguje to! Blok oťažel, všimla som si, ako sa kreslo zaťažilo. Počkajte okamih.“
Zdvihla blok a skonštatovala nepopierateľný nárast hmotnosti. Skúška svetlom potvrdila, že sa v polystyréne nachádza železná kocka, ktorá pochádzala z bodu A a vymenila si miesto s polystyrénom rovnakého objemu, ktorý sa objavil na platničke vo fyzikálnom laboratóriu.
Pozorovať poslednú výmenu previazaných priestorov v priamom prenose, sledovať platničku a monitor vedľa nej bola neobyčajná skúsenosť pre všetkých prítomných. Keď Maoko aktivovala prístroj, dve kocky si jednoducho vymenili miesto, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete.
„Mám dojem, že fenomén má niečo spoločné s vlastnou geometriou priestoru a vôbec neberie do úvahy čo sa v priestore nachádza,“ podotkla Novaková. Pristúpila ku Kamarandovi a Schultzovi a oboznámila ich s výsledkom posledného experimentu spolu so svojimi úvahami. Obaja sa na seba pozreli a potom Ind pokrčil plecia a úplne zotrel tabuľu. Chvíľu uvažovali a potom sa znova pustili písať na tabuľu s Novakovou, ktorá im občas uviedla nejaký detail do rovnice. Vznikla medzi nimi krátka diskusia, po nej väčšinou došlo k zmene rovnice a potom sa pokračovalo.
Takto prešlo niekoľko hodín.
Bryceová odišla, aby mohla prednášať niekoľko hodín. Jej študenti sa navzájom pýtali, čo sa jej mohlo stať, pretože nebola zamračená a náročná ako inokedy, ale vyzerala naplnená akousi vnútornou radosťou, o ktorej nikto nič nevedel.
Kobayashi a Maoko začali upravovať parametre a mikrometrické nastavenia na zariadení oveľa systematickejším a organizovanejším spôsobom, než to robili Drew s Marronom tej osudovej noci. Drew im dodal primeraný počet vzoriek, aby mohli skúšať a vykonať množstvo pokusov. Okolo poludnia nahnevaný Kobayashi vstal a vyslovil niekoľko nadávok v japončine, potom sa oboma rukami oprel o pracovný stôl a s otvorenou nevraživosťou pozoroval zariadenie. Niečo tu nesedelo. Pred vykonaním poslednej výmeny urobili komplexné nastavenia, ktoré vychádzali z množstva poznámok a spletitých schém, zaznamenaných na množstve hárkov, ktoré boli pekne poukladané vedľa na stole. Lenže želaný výsledok sa nedostavil.
„Prečo sa bod B nepremiestni, dofrasa?!“ zvolal Kobayashi.
Maoko mala temný výraz v tvári a vykazovala evidentné známky frustrácie. Vstala a vzala do rúk niektoré poznámky, znova ich prešla už po ktovie koľký krát a hľadala chybu.
„Žiadna chyba tu nie je, Kobayashi-san,“ vyhlásila po chvíli.
„Akoby tu bola ešte jedna polarizovaná doštička, ktorá udržiava pole previazané s pôvodnou pozíciou.“
„Žiadne ďalšie doštičky tu nie sú, Maoko-san!“ odpovedal tvrdohlavo Japonec.
„Je tu niečo, čo nevidíme, niečo nám uniká. A potom, kde by mala byť tá druhá doštička, podľa teba?“
Maoko pozrela nahor k stropu.
„Tam, profesor,“ povedala a ukázala hore.
„Drew-san!“ zvolal Kobayashi napätým hlasom.
Drew staval nejaké časti duplikátu prístroja. Dlhými krokmi pribehol k dvom Japoncom.
„Čo je, Nobu?“
„Čo je v tom strope?“
Drew naňho pozeral s otvorenými ústami.
„Vo vnútri, v strope?“ opýtal sa zmätený, „ako to myslíš, v strope?“
„Áno, v strope,“ odsekol netrpezlivý Kobayashi. Keď nevedel vyriešiť problém, býval popudlivý.
„Nejaký kov, nevieš? Veľká, široká kovová platňa?“
Drew naňho omráčene pozeral, potom náhle pochopil zmysel otázky, ktorú mu položil japonský kolega.
„Neviem, čo je v strope, ale čo je nad ním áno!“ vykríkol Drew, „je tam laboratórium vedy o materiáloch. Ideme sa tam pozrieť.“
Nasledovaný Kobayashim a Maoko vyšiel Drew z laboratória a vybral sa k schodišťu. Otvoril dvere do druhého laboratória dokorán, takže niektorí študenti ostali ako skamenení a vybral sa smerom k miestu, ktoré sa nachádzalo nad ich prístrojom.
Presne na tom mieste bola na podlahe položená platňa z pozinkovaného plechu s hrúbkou niekoľkých milimetrov a s rozmermi približne dva krát dva metre.
„Pozrime sa!“ zvolal Kobayashi a ukázal na okraj platne.
Maoko si všimla a prikývla, pričom sa z nej vydral hlboký úľavný výdych, ktorým zo seba vypustila niekoľkohodinové napätie.
„Nechápali sme, prečo sa bod B nechce premiestniť aj keď sme robili všetko možné. Teraz je to jasné,“ vysvetlila rozjasaná, „táto platňa vytvára sekundárnu doštičku k platni s bodom A. Je paralelná a má nulové referenčné napätie, pretože je to uzemnenie!“ ukázala na rovnaký bod ako predtým Kobayashi.
Drew sa pozrel smerom, kam ukazovala dievčina prstom a na okraji pozinkovanej platne zbadal odtokovú rúru pracovného umývadla laboratória. Kovová rúra bola pripojená k systému odpadu, ktorý niekde viedol do zeme. Pretože uzemnenie znamená pre mnohé systémy elektrického napájania nulové referenčné napätie, táto platňa zohrávala dôležitú úlohu v Drewovom experimente.
„Keby tu tá platňa nebola alebo by nebola prepojená so zemou, moje zariadenie by nikdy nevyprodukovalo jav, ktorý práve skúmame,“ poznamenal Drew, „bláznivé.“
„Toto sú tie okolnosti, ktoré pomáhajú v pokroku ľudstva, drahý priateľu,“ vyhlásil spokojný Kobayashi.
Drew sa obrátil k študentom, ktorí ich znepokojene sledovali.
„Ty!“ oslovil študenta, ktorý vyzeral šikovný, „okamžite choď zavolať svojho vyučujúceho!“
„Nemusíš sa veľmi rozohňovať, Drew. Už tu stojím hodnú chvíľu,“ flegmatický a šibalský hlas sa vynoril spoza zástupu študentov a za ním nasledoval jeho majiteľ.
„Och, hm, prepáč, Morton...“ ozval sa rozpačitý Drew,