„Milí páni svadobníci! Aj nepriateľ Boží a ľudského pokolenia, diabol, i tejto poctivej osobe rozličné úklady činíval, aby ju o poctivosť pripraviť mohol. Predsa ale od úkladov tohoto nepriatela Bôh mocný ju oslobodil, tak, že pri pannenskej čistote svoju zelenú korunu premenila v bielu túto ozdobu na hlave. Ktorú keď pred vaše slovútne opatrnosti predvádzam, prosím, aby ste ju ako poctivú, cnostnú, mladú nevestu a matronu prijať ráčili.“ – „Hudci hrajte!“
Hudci už hrajú a družba už zvŕta mladuchu; vyzvŕtajú sa s ňou aj druhí svadobníci či svadbäníci či svadbiari čiže svatovia, kde jak toto slovo vo zvyku je. Títo i tak nemajú dnes ráno iné povolanie, jako „užiť fruštik“ a potancovať si, potom rozísť sa po svojich.
Staršia svadbica ale i s tými ženami, čo zavily, zavíjaly, čepčily, začepčilymladú nevestu, vedú túto, vyspevujúc a ujúkajúc na vádky, na vádzku, na úvoddo kostola. Družba ide s ními, bo nesie zase na valaške kôš s pečeňou a okrúhly mrváň či pletenec v dar pre pána tatíka; k čomu mladá vďačí sa uterákom, tak jako aj čo prednejších svatov bola podarovala ním. Vádky, nie všade prísne uvedené, záležia z prímluvy, upomínajúcej na povinnosti manželky, a z modlitieb i požehnania kňazského; tiež ale vedú prítomné ženy mladuchu kolom oltára na offeru. V kole svojom zavedú ju i nazpät domov pri speve a pri rozdávaní koláčov medzi divákov, na ulici a na stienkach popod obloky shrknutých.
Popoludní shromaždí sa svadba znovu v oboch domoch. Tí z domu vlastních rodičov mladej nevesty dajú ohlásiť sa do domu, kam táto zavezená. Dostanúc prípoveď berú sa zástupne a pri hudbe, na čele majúc starejšieho a rodičov i starých rodičov nevestiných. V otvorenom dome u mladoženícha postavil sa už na pitvore mladý pár manželský a družba pri boku mladej drží v jednej ruke svetlo, v druhej tanier. Sem vstupujú prví rodičia, potom bližší, tak ďalší pokrevní, príbuzní a krstní. Prví rodičia obímu a bozkajú sa s dcérou i synom čiže zaťom, blahoželajú, jim a položia donesený peňažný dar na tanier, ktorý od päť lebo desať až do niekoľko sto zlatých obsahovať môže. Za nimi starejší a každý prišlý takže oddá svoj väčší menší peniaz. Toto je „idenie na dom“; toto sú „dary na dom.“ Všetko zaberie si nevesta a hospodári si samostatne s tým, čo jej takto „naskladali na dom.“ Ženy slovenské bývajú rozšafnejšie od mužov a začasto vypomáha žena mužovi z tohto „svojho“; začasto v núdzy dary na dom, rozmnožené úrokami alebo opatrným kupčením, bývajú jej jediným útočišťom. Pre chudobné mladuchy a siroty v tomto výpomoc istá, ba veno hotové.
Po oddaných daroch bývajú príchodzí svätovia uhostení, a tanec i zábava ukončí deň.
7. Štvrtý či pokoný deň svadby: idenie po vodu a hejnám; stínanie kohúta; kaša a radostník
Myslel bys, že už ustali v zdravkaní si a popíjaní, v jedení, pri tancoch, zábavách i všelijakých týchto úkonoch. A ono tento pokoný deň najveselší, najžartovnejší, najrozihranejší a na výjavy najrozmanitejší pri svadbách. Ľud tento ako dovedie dňom i nocou pracúvať a cestúvať, tak zvyknul, keď začne, i veseliť sa do tej svojej dobrej vôle. Jednako pripadajú svadby to tej doby roku, kde polnie práce, či ľudia od nich odpočívajú a pracovný ľud z tohto ohľadu i žartovať i vysmievať zvyknul: „Len páni – a cigáni svadbujú sa v lete.“
Just dnes sídu sa čím včaššie na svadbu. Mladí muži preoblečú sa za valachov, lovcov, medveďov, vlkov a čo ja viem za čo. Najžartovlivejší prestrojí sa za slamenneho kňaza, prehodí pres plece na seba bielu ženskú kytlu, opáše sa povrieslom, zamaže tvár, pripraví si dlhú bradu z klkov. Vezmú ťažalo s jarmom a na zadní koniec zabijú os k zemi naklonenú; na túto os položia koleso vozné, tak, by jednou stranou bahrami dotýkalo sa zeme, druhou trčalo do hora; na koleso z dola pripravia slamennú a fantastične odenú babu a proti nej z hora muža. Dvaja zapriahajú sa do jarma alebo aj bez neho pochytia to ťažalo a pohnú sa von z domu a dvoru. Popri nich a za nimi pohoniči plieskajú s bičmi a iní strieľajú z pištôl a z klúčov. Za touto prípravou ide prvý družba s rozosvetleným lampášom, bárs je vo dne; za ním kráča starý svat a v kole družíc i neviest vedú mladú nevestu, polosviatočne odenú a v bielom čepci. Ona nesie v jednej i druhej ruke po krčahu. Hudci a dedinskí diváci s deťmi ukončujú zástup. Takto vyndú až za dedinu na jarok lebo na studničku, kde celá dedina čerpáva si pitnú vodu. Ženské vyspevujú, a zvlášť túto, s narážkou na biely čepiec:
Keď som išla na vodičku briežkom,
pripadla mi moja hlávka sniežkom; –
a to sniežik taký trvajúci,
čo nezkape na horúcom slnci.
Mladucha načrie vody do krčahov a v tomže sprievode donesie do domu; kde týmto jej prvá práca započala sa – a títo sprievodčí uviedli ju do toho: „bude svadba za deň za dva – a práca na veky.“
Už s týmto idením po vodupočali obchodiť hejnám, hojnám, hojnal, hajnal— a kde jak ešte zovú ho. Vezú ďalej to ťažalo až tak tie na kolese pripravené mátohy vyskakujú raz baba raz chlap do hora. Idú napred do domu svadby z nehož mladú dostali; odtiaľ chodia po domoch druhých svadieb, bo v dedine temer vždy odrazu viac svadieb, pri nichž vtedy ozaj celá dedina býva na nohách; smiešajú a spoja sa pritom i s druhými podobnými hojnalmi a navštevujú najme domy a rodičov jak družíc tak druhých devojných a záletníc mládencov, medzi hojnalníkmi prítomných. Záletnica družbova, ak ju len má, iste obídená nebýva. Všade potancujú si na dvore lebo na izbe a kde dievča v dome majú, tam jich veru aj počastujú.
Už pri tomto hojnale alebo inač šťastne vykutili a ulovili v dajednom dvore kohúta, ač gazdinky, znajúc zvyk, ukrývajú v takéto dni svoje kohúty. Uloveného kohúta idú stínať. Priviažu ho nohama na kôl do zeme vrazený; sudca prečíta výrok celou spoločnosťou nad ním sťa nad zločincom vynesený; slamenný kňaz urobí nad ním hókus, pókus; kat šabľou lebo iným nástrojom zroní mu hlavu; ale to často hlava utrápená, bo niektorí samopašníci zaväzujú pri tom oči katovi alebo i viacerí so zaviazanýma očima pokúšajú sa o to. Kohúta dajú si potom usmažiť buď v dome svadby buď inde a niekedy v tom istom dome, kde ulovili ho. Zde gazdinka len prežrie slinku obydy nad poznatým kohútom a urobí jim po vôli a vďačne; iste má devojnú, jejž záletník medzi veselými; no a na to už len zaslúži odsanovať i kohúta.
Starejší povinný je vždy za stolom sedieť. Ale stalo sa už i po predošlé dni, stáva sa najme na tento pokoný deň, že niekam odíde. Jeho opustené miesto nestačilo vychladnúť, už postavia naň snopok zo strechy alebo na spech ukrútený a za starejšieho priodený, so širákom na hlave. Pred mátožkou takéhoto slamenného starejšieho vystrájajú už teraz všelijaké žarty. Zastrčia mu pípku do slamennej huby, ponúkajú doháňom, ponúkajú už teraz oni nápojom, ukloňkujú sa mu, a čo ja viem jaké smiechy a vtipky robia. Dojdeli skutočný starejší, nechcú tohto na miesto pripustiť, že však oni majú starejšieho, a má tento niekedy dosť biedy s veselou chasou, podčím snopok odhodí a zasadne, by mu zase všetko poslušné bolo a stalo sa nejaké utíšenie.
Deň však míňa sa a konečne nádobno posledníraz shromaždiť sa celej svadbe: schodia sa tedy, aj zváči svádzejú milých svatov a svatky, svadbiarov i svadbiarky, svadobníkov i svadobnice. Čo kto príde, každého dnes uvítajú nejak i všelijak žartovne. Najobyčajnejšie