Tam dnu po ukončenom obede a modlitbe starejšieho ešte hostia nevstávajú zpoza stolov, čože je teda? Najprv ďakuje mladý za mladú jej rodičom, že mu ju vychovali a za vernú ženu dali, sľubuje pekne nažívať a nakladať s ňou a porúča sa jim i celej novej rodine za syna a priateľa. Za ním ďakuje a odberá sa mladá. Číta najviac sama alebo číta miesto nej družba asi takto stereotypné veršíky:
Postojte máličko, zastavte sa ešte;
nech si voz postojí, bárs zima, na ceste;
slyšte naposledy moje ďakovanie;
pomíňa sa moje s vami prebývanie;
už dľa vôle Božej paberám sa z domu
a ruku podávam napokon každému.
S Bohom, otče drahý, s Bohom, matko milá,
vždy od narodzenia o mňa starostlivá;
čo ste mi dobrého v živote činili,
odplatiž vám hojne Bôh, otec náš milý;
za vaše trestanie, vynaučovanie
ruky vám bozkávam na rozlučovanie.
Bratia moji drahí, sestry moje milé,
uctite rodičov vždy od tejto chvíle;
vynahradzujte jim v milej poslušnosti,
že aj o vás mnohé vystoja starosti;
znáte, že od Boha má každý dlhý vek,
jestliby to činil na svete ktokoľvek.
Tetky moje drahé, ujčokovia moji,
za lásku ďakujem, žite vždy v pokoji.
I vám panny sestry, vám mládenci milí,
čo ste so mnou v žarte, v úprimnosti žili,
za to všetko vaše tovaryšstvo milé
nech Pán Boh popraje šťastie vždy zdarilé.
S Bohom, susedovia, všetko dobré žiadam,
keď od vás odchodím, inde bydlo hľadám.
S Bohom, maj sa dobre i všetka rodina; –
prišla môjmu vienku poslednia hodina.
Odchodím už od vás, tu sa dobre majte
a na mňa vzdialenú nezapomínajte.
Čo bych chcela ďalej, nemôžem meškati;
voz pred domom stojí, musím naň sedati.
A tak už na ten čas Bohu vás nechávam,
majte že sa dobre, dobrú noc vám dávam!
Už iste rozplakali sa s mladou i družice i rodičia a títo ledva stačili dcéru objať a pobozkať; bo hostia s hrmotom povstávali a poberajú sa, družba zvolal: „hudci hrajte!“ a vedie mladuchu von k vozu, na ktorý tí z novej rodiny vysadia ju a so širokou posadajú si k nej. Na druhé vozy sadnú ktorí môžu, a spolu s novými, „s mladou poslanými priateľmi“ tvoria sprievod mladuchin, na jehož čele zase jazdí mladý i s družbom. Neidú rovno do domu, ale raz alebo i do tretieho razu prebehnú dedinu na zdĺž, až konečne obráťa oje na dvor ženíchov.
Keď mladuchu von z dediny na druhú, tretiu dedinu vezú, pripravení sú už na to, že jich na konci domácej i každej dediny „zareťazia,“ t. j. mládež tu pretiahne reťaz krížom pres cestu a nepustí sprievod, kým nevymenia si „poctivú krásu“ koláčmi, nápojom alebo peniazmi na nápoj.
Po čas vozenia mladej ženské temer nepretržene vyspevujú. Majú k tomu príhodné, veselé prostonárodnie piesne, nie bez humoru, na pr. (pri dochádzaní na dvor):
1. Otvárajte bránu pekne malovanú,
Vezieme vám pannu Janíčkovi danú.
Otvárajte bránu pekne malovanú.
Nech šuhaj nezlomí pierce z tulipánu.
Otvárajte bránu pekne malovanú,
Nech sa dievča prejde vo venci poza ňu.
2. Veď sme sa nazdaly, že toto tu mesto;
čerta je to mesto, len stračacie hniezdo.
Veď sme sa nazdaly, že tu samí páni;
čerta sú to páni, len čierni cigáni.
3. Vymetaj, mamičko, vymetaj policu,
Veď ti my vezieme dobrú maškrtnicu.
Ostatne kdekoľvek v prítomnom spise piesne ľudu pripomínam a neuvádzam, robím to za jedno preto, že jich je mnoho, za druhé preto, že v Zpievankach od J. Kollára vydaných a v Sborníkoch Matice Slovenskej nalezajú sa.
Dovezenú mladuchu skladá z voza sám mladý; ona zostupuje na prichystaný k vozu a vrecom zastretý stolček, by vraj tak sypaly sa deti (ľahko rodila) jako z vreca (z mecha). Ženích vedie si ju do domu, na jehož prahu čakajú jich rodičia a na uvítanie podá jim matka mädu, by jim sladké bolo spolužitie. Široká a družice vovedú mladuchu do komory, k jej tam složenému rúchu. Ostatní hostia hrnú sa do izby, kde už domáci starejší prijíma jich zpoza vrch stola a tých z domu mladej došlých pousadzujú i všetkým činom tak častujú, jak opísali sme už toto posedenie a hodovanie pri tých, čo odtiaľto chodili pre mladú.
Hneď však jako títo príchodzí zasadli, predvedie mladuchu družba a od neho prijíma ju pohoničdo prvého tanca. Právo tohto prvého tanca s dovezenou mladuchou jemu výlučne náleží, prečo aj za pohoničov k dovozu mladuchy vyberaní bývajú čo prednejší údovia rodiny a muži lebo mládenci švarní, tanečníci dobrí. Za tím potancujú si s ňou druhí tu domáci svadbiari, až by usadili ju zase medzi mladého i družbu za stôl, kde ona vytrvá až do konca výš podotknutého častovania a hodovania, až by po ňom vyvolali ju zase do tanca, kde už prvý tancuje s ňou mladý alebo i družba.
Podotknúť treba, že tance započínajú sami mužskí, a len keď takto pokrepčili si, pojímajú k sebe i tanečnice. Tancujú i pri svadbách tance rozličné, najviac ale obyčajný „frišký tanec,“ ktorý rovná sa maďarskému čardášu. Obvyklý je pri svadbách a zvlášť pri dovezení mladuchy ručníkový tanec, ktorý takto ide: Na prostred izby prestrú veľký ručníklebo obrúsok, na jehož kraje postavia dve horiace sviece; mladý pojme si mladú a obtancuje ručník i sviece do kola, zatým kľaknú si na ručník medzi sviece, on z jednej, ona z druhej strany – a pobozkajú sa; on hodí k svetáru peniaz pre hudcov. Za nimi družba a tak druhí svadobníci volia k sebe dľa ľúbosti po tanečnici a rovno tancujú i pobozkajú sa i tanečník peniaz hádže. Na záverku a keď najme ženské opustily svadbu, mužskí „ihrajú od zeme.“
Mladuchu však na túto noc idú „ukladať,“ trebárs by to i dosť pozde vypadlo. Široká a družice posadia mladú v komore na stolec; družba peknou rytmou požiada ju, by dala si zosňať pártu i veniec. Pártu zosňatú odkladá mladucha „pre detné deti;“ bo nebodaj už jej dedová sobášená bola v nej a majú byť ešte snaď sestry, snaď až vnučky tej, ktorá teraz slziac rozlučuje sa s ňou. Široká rozpletá jej vlasy a družice sprevádzajú dej žalostiacim