Valgatha. Kubáni Ľudovít. Читать онлайн. Newlib. NEWLIB.NET

Автор: Kubáni Ľudovít
Издательство: Public Domain
Серия:
Жанр произведения: Зарубежная классика
Год издания: 0
isbn:
Скачать книгу
spodnej jeho čiastke. Na planine poniže sa plaziacej, tam, kde teraz dedinská lúka leží, prechádzali sa rovnako ozbrojení čeľadníci v hrubých bielych huniach, v takýchže, červenou stužkou šnurovaných nohaviciach, voľne k drieku priliehajúcich úzkych opaskoch a v červených čiapkach z tuhého remeňa na spôsob terajších kučiem.

      Títo – oddiel za oddielom – mali dnes deň východu, ihry a pohalaškovania sa, ako to Valgatha k oddychu po ťažkých prácach svojim vojakom bol nariadil.

      Služba v zámku bola prísna; lež Valgatha, vediac, že človek či mladý, či starý tu i tu kus slobodnej vôle potrebuje – podával sám príležitosť vojakom svojim k slobodnej rozkoši, ktorá jednako i na slobode, na planine pred zámkom, hľadala svoju zábavu a vyrazenie dľa svojho vkusu a žiadosti jedine vo vojenských ihrách.

      A boli to ihry i vojenského cviku i mladistvej bujarosti.

      Jeden oddiel skusoval svoje sily a spôsobnosť v správnom zaobchádzaní s cepmi, zbraňou to v tých časiech chýrečnou, strašnou a pri odrážaní útokov nepremožiteľnou; druhí šermovali dlhými pikami; tretí hádzali nože do vŕb naproti stojacich; štvrtí sa pasovali; dajedni krepčili od zeme, krátke valašky nad hlavami zvŕtajúc – a zase niektorí veslovali v malých loďkách po rybníku na pravej strane potoka ležiacom, ktorý je už v našich časiech vysušený, no jedna čiastka dediny, na tomže mieste ležiaca, i teraz sa tým menom volá.

      Naprostred pláne blnkal oheň. Zo dvoch strán vatry krútili sa ražne, na ktorých boli nastrčené barance. V pár kotloch vrela slovenská kaša a fŕkala po poloupečených barancoch. Bujnejší chlapci tu i tu preskočili vatru, ačpráve nie každý šťastlivo, pretože hneď jeden ražeň zvalil, hneď druhý do pahreby skočil, nad ktorou nemotornosťou nebolo smiechu konca-kraja.

      Kolo vatry bola najväčšia trma-vrma. V polkolese sedeli staré baby a merali zo súdkov vyhriatym rozveseleným vojakom medovec, dajedna za dobrý peniaz i hroznovinu. Na všetko toto hľadelo zo zámku s výrazom spokojenosti oko Zdenka Valgathu, ktorý rád poprial v istom čase svojej chase trocha veselosti, zato však každý čeľadník žil a mrel jedine za neho, za slávu kalicha a za boj!

      „Ha, čert mi do duše, to sú opravdivé hody!“ hovoril Hrabina, vystupujúc popri boku jedného starého vojaka zo zámockej brány na rovinu, kde sa diala ihra. „Hej, báťa Kudlák, vy tu žijete ako v raji, kým sa my perieme a hladujeme!“

      „No, no, Macík, neboj sa nič – i tebe sa dostane!“ potešoval starý Kudlák nášho známeho a viedol ho k vatre do kola chlapov, točiacich sa okolo ohňa.

      Sotva títo príchodzích uvideli, obstúpilo to všetko týchto dvoch a – „vitaj Hrabina, vitaj Macík!“ ozývalo sa temer každému z úst a sto rúk hľadalo Hrabinovu pravicu a sto čiapok letelo do povetria.

      „Pokoj, chlapci!“ povedal Kudlák, starý to hradný zámku. „Nezaduste mi Macíka, škoda by ho bolo, neboráka, aspoň dovtedy, kým nám nevyrozpráva, kade ho všetci čerti nosili. A ty, Sabína, sem s tou pintou, ulej toho balockého octu, lebo bohu prisahám, víno je nie, čo by ťa všetci diabli brali.“

      Sabína, skrčená to starucha, naliala žiadaného nápoja, podala ho jednému mladému, vedľa nej stojacemu dievčaťu, a toto so zapálenou ako ruža tvárou ponúklo Hrabinu, ktorý nevdojak nazrúc do čiernych ako žúžoľ očú dievčaťa, zabudol na oždiansku Doru, na všetko, a pod nos dač nezrozumiteľného zamrmlajúc, priložil nádobu k ústam.

      „Pripi, pripi!“ volala rozveselená chasa.

      „Ha, tisíc hrmenských striel do mojej Strely!“ odvetil nevrlo Matej, odpľul si, vykrútil vymastený fúz; ale naostatok, švihnúc bokom šelmovským okom po dievčine, pokračoval: „Na slávu kalicha, na slávu ich milosti pána Jiskru, Valgathu a nepremožiteľného rytiera Kraska, pána na Sinai a na Tábore a nateraz v Drienku, na slávu vašu, chlapci, a moju, i na šťastie tejto dievčiny, červenej kaliny!“

      I schytil devicu, vyzdvihol ju hore, bozkal ju v čelo a chlapci kričali: „Sláva, sláva!“

      „Nerob fígle, Macík!“ karhal tichým hlasom starý Kudlák Hrabinu. „Ty si prebitá šelma; uchytíš, čo kde môžeš, zblázniš dievčaťu hlavu, posľubuješ hory a doly a keď ťa potom pán otec Brožko na exámen vezme, ukážeš päty.“

      „Čert mi a vám do duše, vy starý pencurák; kýže vás zrádnik mece?“ rozhorlil sa Hrabina na karhaniny Kudlákove. „A či ja neviem vojenskú regulu, he? A či som ja váš pes – he? A či švárnu dievčinu tak po našsky bozkať je hriech – he?!“

      „Pst, Macík, daj že ty pokoj tomu, čo ti dobre chce,“ chlácholil ho starý hradný. „Počkaj času, a keď si na lep sadol, múdro rob. Hľaďže, hľaď, jak ťa Kaňúr meria, ako čo by ťa prehltnúť chcel. Mladá Sabínka i tomu padla do srdca, a to by ti aspoň teraz neradil, aby si sa s ním dovedna zišiel, lebo je to, ako vidíš, obor, ktorému ty málo budeš na ráno. No, len ticho, nič to zato, vyschne blato, a čo sa vlečie, neutečie! Rozprávaj nám vaše minulonočné dobrodružstvá, neprilož nič, však známe, aký si junák!“

      „Ako vecheť!“ ozval sa jeden hlas z kola.

      Všetko sa obzrelo, a Hrabina, jedom sa trasúc, vesloval strašným okom po zhromaždenej chase.

      „Sto centov hromu ti do pažeráka, či ho čušíš!“ zavolal ohromným hlasom Kudlák a hľadal okom Hrabinovho haniteľa. Keď nemohol s istotou nikoho vypátrať, obrátil sa zase k Hrabinovi a tíšil jeho vzbúrenú krv.

      „Rozprávaj, rozprávaj!“ volalo kolo šuhajov na trochu uspokojeného Mateja, ktorý pyšne pozrúc po nich, takto začal:

      „Ako viete, minulej noci bola vám taká tma, že si statočný človek ani svoje vlastné slovo nevidel. My, totižto ja a môj nepremožiteľný pán, taktiež jeho Šíp a moja Strela, my sme vám boli poslaní von ku Veľkej na výzvedy, pretože jeho milosť pán Jiskra už dobre vedel, že nás starý Huňad chce z Lučenca vykúriť. Preberajú tie naše koníky hore Tuhárskym vŕškom, preberajú – len vám odrazu zaštrkocú šable, zablysnú nocou ako ocieľky. Sám neviem, ako sme sa začali biť. ,Tni a rúbaj!’ volal môj rytier a zahvizdol, až mu hneď sto a sto hvizdov z nášho tábora odpovedalo. V okamžení bolo všetko na nohách. Zblnkotali vatry, a len keď sa všetko rozsvietilo, videl som, že sme v kope a všetko sa rúbe a dusí o dušu. V tej ruvačke som vám dáko na môjho pána zabudol. Zrazu vám mi na um zíde – obzriem sa… a tu vám vidím, ako sa vám perie, rúbe a seká – viete s kým? – na môj hriešnu prostorečnú… so samým čertom Šebkom z Rozgoňa, veď ho dobre znáte. Ha, sto striel do mojej Strely… ani mne nebolo viacej treba. Švihnem šabľou… popchnem Strelu a hybaj…“

      „Do úteku,“ ozval sa znovu hlas z kola a zachichotal sa tak, že týmto žartom celé poslucháčstvo, vo veselý rozmar dovedené, dalo sa do hlasitého smiechu.

      Hrabina od zlosti i žltol, i černel, i zelenel. Rozpajedený novou touto urážkou, skočil k utŕhačovi a vylepil mu takú facku, že sa tento k novému smiechu obecenstva zvalil horeznačky na zem.

      „Nuž, ty huncútstvom vybíjaný komprd… ty deravý mech, ty holomok, odkundes, baba, ty, ty, ty Kaňúr… – ty sa nazdáš, že som ja tvoj pes – he?!“ kričal Matej a drvil na zemi zvaleného obra, až sa mu len tak z kečky kúrilo.

      „Nedaj sa, Kaňúr, nedaj!“ volali dajedni z kola.

      „Neboj sa, Matej, neboj a bi!“ volali druhí.

      „Pasujte sa!“ kričali tretí, „uvidíme, kto zvíťazí.“

      „Za pasy, za pasy!“ volal i rozpajedený Hrabina, i zo zeme skočivší Kaňúr, a ledvaže sa im spravil priestor, dali sa jeden do druhého, pochytali sa v drieky, až len tak kosti prašťali.

      Boj