Brožko vystúpil spätkom z húštiny a s otvorenou tvárou a dôverným krokom pristúpil k rytierovi, podal mu ruku i požehnal ho, bozkajúc ho v mladistvé čelo.
Bol on ozrutnej postavy, opravdivý obor, takže i rytier i Hrabina, stojac pri ňom, vyzerali v pomere k nemu len ako nedorastení chlapci. Mohol mať okolo sedemdesiat rokov, aspoň dlhé šedivé vlasy jeho svedčili o tak vysokom veku, lež plná otvorená tvár, úprimne usmievajúce sa oči, k tomu zázračne veľký nos dodávali jeho zovnútornosti dač mladistvo-bujného, predsa úctu a vážnosť vzbudzujúceho.
„Kde sa túlate?“ prehovoril naostatok starec tak plnozvučným hlasom ako stocentový zvon. „Či ste na úteku a kalich pokorený, či máte radostnejšie zvesti?“
„Ha, čert mi do duše!“ zvolal netrpezlivý Hrabina. „Huňad s celou perepúťou zbitý, tábor vykúrený… a nepriateľ uteká ako myši, keď sa strnisko podpáli… sto striel…“
Starec pozrel prísne po zbrojnošovi, ktorý, k takémuto pohľadu neprivyknutý, nedopovedal svoje porekadlá, ale sa utiahol za pána svojho.
„Mám posolstvo od pána Jiskru na hrad Drienčany,“ odpovedal Krask, a stúpal za starcom, ktorý istotne dobre poznajúc hôrne cesty v týchto divokých končinách, našich jazdcov onedlho doviedol na schodnú pirť. Medzitým sa k spoločnosti pridružila i prestrašená mladucha, ale v plachietku tak zavitá, že z jej tváre krem očú a z jej tela krem snehobielej rúčky, ktorú starcovi podala, zvedavý Krask nič nemohol vypátrať.
„Chvála všemohúcemu bohu za víťazstvo dopriate kalichu!“ zvolal nábožným názvukom starec, keď sa z úst rytierových obšírnejšie bol dozvedel o víťazstve husitov pri Lučenci. „No však, Mirko, ako vidím, seč bola tuhá, i tvoje ľavé rameno nesie znaky boja.“
Pri týchto slovách starca pozdvihla zababušená mladucha na rytiera oči, a tajný vzdych letel z jej úst.
Potom sa striasla, a šepkajúc: „Otče, poďme, poďme,“ ponáhľala sa ako ranená srnka dopredku, vyšmyknúc sa zo starcových rúk.
„Čo to za osoba?“ dopytoval sa znepokojený rytier tíško starca, popri ňom kráčajúceho.
„Pst, Mirko, to je moje tajomstvo, i sľúbil si, že ho šetriť budeš. Ostatne vidíš, že to chudobné dievča, ktoré sa vás vojakov naľakalo a náhli sa domov.“
V rytierových prsiach to čudne búrilo.
Nepokojným zrakom prenasledoval dievčinu, ubiehajúcu pred ním asi na dvadsať krokov, ako čo by ho dáke neisté tušenie ovládalo. Sledoval každý pohyb jej tela, každý záhyb na jej vlniacich sa červených šatách, ako čo by chcel vylúpiť jej postavu zo škrupiny nemotorných sedliackych šiat a obliecť ju primerane svojmu vkusu. Zdala sa mu známou, blízkou známou, a predsa…
„Ty si blázon, Mirko,“ začal s vysileným úsmechom starec, ktorý nepokoj rytierov nemilo bol spozoroval. „Povedám ti, chudobná dievčina, sirota, a nič viac. Vzal som ju k sebe, vytrhnem ju z katolíckych pazúrov a pripravím ju ku kalichu. Služba sa jej pri Valgathových dcérach nájde, a ratujem dušu.“
„Kedy ste nechali Drienčany, otče môj?“ vyzvedal sa trochu uspokojený rytier. „Čože robí Milica – a malá Želmíra?“
„Predvečerom som mal kus cesty do Soboty, ako vidíš, syn môj – stadiaľ sa vraciam. Ostatne, device boli pri mojom odchode zdravé, lenže trochu smutné v ich osamelosti.“
Pri ostatných slovách pozrel prenikavo na rytiera, ktorého líca sa zaliali ružovou farbou mládeneckej hanblivosti.
„Škoda šuhaja!“ zamrmlal starec a zadumal sa v sebe.
„Ha, čert mi do duše… a sto striel moju Strelu páralo,“ vykríkol radostným hlasom Hrabina. „Či to tamto nie Drienčany, hniezdo pána Valgathovo?… Hophop, Strela, len sa pohýnaj; bude obroku dosť, i veľa… a starému Kudlákovi také verše zložím, že sa bude i biť i plakať.“
Po malej chvíli stratila sa celá spoločnosť v hradbách husitského zámku, na Drienčanoch.
2. Zámok Drienčany
Hrad Drienčany, nachádzajúci sa za našej povesti v mocných rukách nezlomne verného prívrženca Jiskrovho, Zdenka Valgathu, bol takrečeno stredom či hrdinských či lúpežných výprav Čechov, ktorí vládli strednouhorskými krajmi. Okolité zámky, Drienok, Hrachov, Maginhrad, Ožďany, Balog, Gemer, Rimaseč, ba i Vadna, boli v istom zmysle tomuto podriadené – už či preto, že časť veliteľskej moci Jiskrovej bola sústredená vo Valgathovi – a či preto, že tento hrad skutočne svojím strategickým, v horách ukrytým položením poskytoval výhody útočných výprav a bezpečného uloženia nalúpených pokladov.
Pretože dej našej povesti sa z väčšej čiastky koná v okolí a na pôde tohoto hradu, je našou rozpravopisnou povinnosťou nakresliť krátkymi síce, lež významnými ťahmi stav jeho polohy, zovnútornej bezpeče a krajovej nadvlády.
Balocká dolina, ako sme už riekli, z vrchu Trstia vybiehajúca, ťahá sa úzkou stužkou až po výklenok, na ktorom konci leží teraz dedina Drienčany. Tu na ľavom výklenku hôrnych bŕd, úžiacich dolinu, vypínal sa pod záštitou takrečeného „Holého vrchu“ zámok Drienčany na jednej asi desať siah zvyšky kolmo hore točenej skale vápencového útvaru. Ležal teda nižšie ako výbehy hôr, končiace sa z ľavej strany pri dedine Budikovany, z pravej však pri Meleghedi. Vyššie vrchy, ako Holý vrch, Tehetník, Bankovo ležali v amfiteatrálnom kruhu kolo neho, a Balocký zámok bol mu akosi okom do šíreho sveta. Samo údolie, nad ktorým panoval, bolo vajcovitej podoby, zokrúženej spomenutými výbehmi Holého vrchu a Banková.
Pod zámkom žlbnkal potok Balog, na ktorého pravom boku prebývali v tichých svojich chalupách osadníci, pracovitý to slovenský ľud. Proti zámku nad osadou vypínal sa na spôsob husitský s pevnou ohradou, ktorá doteraz stojí, v gotickom slohu vystavaný kostol, taktiež panujúc nad údolím ako jeho mocnejší sok, sám hrad Drienčany.
Tento, ako povedáme, ležal na nízkom výklenku Holého vrchu z ľavej strany potoka. Zďaleka túto mohutnú stavbu ani vidieť nebolo možno. I zblízka podobala sa viacej nakopeninám ozrutných skalných balvanov, ako riadnemu rytierskemu hradu. Najsamprv točili sa kolo celej stavby asi dve siahy vysoké predmúry, medzi nimi hlboké priekopy, za nimi asi štyri siahy vysoké predhradby; za predhradbami zo severnej strany dvor, na ktorom sa asi päťtisíc chlapov pohodlne mohlo cvičiť; z východnej strany vypínali sa menšie budovy, vystavané pre zámockú čeľaď a uhospodnenie vojska; zo západnej strany maštale pre vraníkov a streľbopevné komory pre potravu; z južnej strany však sám vnútorný zámok, ktorý bol obohnatý zo spomenutých bokov vysokou hradbou a do ktorého vnútra viedol od dvora dlhý vchod po pozvoľne sa zvyšujúcich schodoch. Sám vnútorný hrad na troje poschodí ležal v riadnom štvoruhle, podopretý v každú sveta stranu streľbopevnou baštou ohromnej výšky. Kolo druhého poschodia ťahala sa mrežová chodba, z ktorej bol na dvor vnútorného zámku voľný výhľad. Na jeho východnej bašte v treťom poschodí lepil sa výklenok ako lastovičie hniezdo, z ktorého veliteľ zámku mohol Drienčanskou dolinou pyšne a k Balockému zámku vyzvedajúcne vyzerať.
Samo vnútorné usporiadanie hradu tuto opisovať nemienime; už i preto, aby sme blahosklonnému čitateľovi dlhú chvíľu nerobili, ba i z tej príčiny, že sa toto v našej povesti samo v sebe rozvije.
Len