„A čo ich rodiny?“
„Počula som, že jeho odišla do zámoria. Jej sa presunuli na juh. Joanna bola jedináčik. Jej matka zomrela mladá, ale jej otec zomrel len vlani. Rakovina.” Diane si povzdychla, akoby to bola vrchol tragédie.
„Viete o niekom inom, s kým by som sa mohol porozprávať?”
Diane pokrčila plecami. „V okolí možno sú starí priatelia. To neviem. Ale buďte opatrný. Ľudia o tom nehovoria.“
„Prečo?”
Stará dáma položila čaj na konferenčný stolík so sklenenou doskou na tropické motýle na jeho povrchu.
„Carnwell býval oveľa menší ako je dnes,“ uviedla. „V dnešnej dobe sa z neho stalo niečo ako mesto pre dochádzajúcich. Teraz môžete ísť do obchodov bez toho, aby ste videli jedinú známu tvár. Voľakedy tomu tak nebolo. Každý každého poznal a ako každá uzavretá komunita sme mali veci, ktoré sa von nevynášali.“
„Čo môže byť také zlé?“
Stará pani sa otočila a pozrela sa von z okna. V odraze Slim videl, ako sa jej chvela pera.
„Sú ľudia, ktorí veria, že Joanna Bramwellová je stále s nami. Totiž... že stále máta.“
Slim ľutoval, že si do čaju nedal väčšiu dávku whisky. „Nerozumiem,“ povedal a vystrúhal nútený úsmev. „Duch?”
„Vysmievate sa mi, pane? Asi by ste mali…“
Slim sa postavil skôr ako ona a zodvihol ruky do vzduchu. „Prepáčte, madam. Iba mi to všetko znie nezvyčajne.“
Žena znovu pozrrela von z okna a niečo si zamrmlala popod nos. „Prepáčte, nepočul som.”
Pohľad v jej očiach mu privolal triašku do celého tela. „Povedala som, že by ste tak nehovorili, keby ste ju videli.”
Ako keby sa batéria úplne vyčerpala, Diane už nepovedala nič zaujímavé. Slim prikyvoval, keď ho viedla späť k vchodovým dverám, ale jediné, na čo dokázal myslieť, bol pohľad v Dianiných očiach a to, ako ho prinútil zamyslieť sa nad možným a nemožným.
8
Pri tanieri zohriatej pizze Slim hútal nad tým, čo by mal povedať Emme.
„Myslím si, že môj manžel má pomer,“ začal prvý odkaz od Emmy na Slimovom mobile. „Pán Hardy, mohli by ste mi, prosím, zavolať?”
Romániky sa dali ľahko dokázať alebo vyvrátiť malým špehovaním a niekoľkými fotografiami; pre súkromných vyšetrovateľov to bola malina, ľahký spôsob platenia hypotéky. Touto prácou sa už v minulosti zaoberal. Ale Ted bol jasný, pokiaľ teda nebolo možné mať pomer s duchom utopeného dievčaťa.
Emma sa ponúkla, že zaplatí za informácie, a Slimov účet sa stenčoval. Ako však mohol vysvetliť rituál, ktorý Ted vykonával každý piatok popoludní?
Dohodol si stretnutie s Kayom v miestnej kaviarni.
„Ide o starodávny rituál,“ povedal mu Kay. „Vyzýva putujúceho ducha, aby sa vrátil na miesto, ktoré nazýva domov. Žiada ducha, aby sa k nemu vrátil. Porovnal som časť textu s rukopisom, ktorý som našiel v online archíve, ale iná časť bola zmenená. Je to drsné, gramatika trochu neistá. Myslím, že to urobil tvoj subjekt sám.“
„A o čom to je?”
„Prosí o druhú šancu.“
„Si si istý?”
„Úplne. Ale tón... tón je mimo. Môže to byť aj chyba prekladu, ale... hovorí, to tak, akoby sa stalo niečo zlé, ak sa ona nevráti.“
Kay súhlasil s prekladom rituálu aj z nasledujúceho týždňa, aby zistili, či dôjde k nejakým zmenám, ale Slim s poľutovaním skonštatoval, že tentokrát bude potrebovať niečo konkrétne.
Slim potreboval Emme niečo povedať. Skutočné aj možné výdavky sa začali zvyšovať. Najprv sa však pokúsil brnknúť na ďalšiu zo svojich rozstrapkaných vojenských strún, aby zistil, či dokáže odokryť z pozadia trochu viac.
Ben Orland predtým, ako nastúpil na miesto dozorcu v Londýne, pracoval na vojenskej polícii. Zatiaľ čo tón jeho hlasu bol dosť chladný, aby Slimovi pripomenul hanbu, ktorú priniesol svojej divízii, Ben sa ponúkol, že pre Slima zavolá starému priateľovi, šéfovi miestnej polície v Carnwelle..
Policajný šéf však nemal vo zvyku volať späť internetovým súkromným detektívom.
Slim sa rozhodol zhromaždiť, aké informácie mal doteraz k dispozícii, posunúť to všetko Emme a nechať to tak. Koniec-koncov, dostal dohodnutú odmenu a ak by chcel pátrať hlbšie, bolo by to na úkor jeho času a na jeho náklady.
Najskôr sa prešiel okolo Cramer Cove, len tak z prechádzky. Chcel vyskúšať, či by ho divoké prímorské planiny mohli inšpirovať.
Bol štvrtok a pláž bola opustená. Vďaka kľukatej prístupovej ceste s početnými výtlkmi, ktoré boli miestami také rozbité, že to pripomínalo skôr poľnú cesta než prímestskú komunikáciu, nebolo prekvapením, že Cramer Cove nebol populárny. Napriek tomu na vrchole pláže našiel kamenné základy, ktoré naznačovali, že v dávnych dobách sa tešil oveľa väčšej popularite.
Na plošine nad pobrežím našiel Slim kúsky dreva ležiace v burine a stále boli viditeľné stopy krikľavej farby. Zavrel oči a otočil sa, dýchal vôňu morského vzduchu a predstavoval si pláž preplnenú turistami, ktorí sedia na osuškách, jedia zmrzlinu a hrajú sa s loptičkami na piesku.
Keď otvoril oči, v diaľke niečo stálo pri okraji vody.
Slim prižmúril oči, ale tie už neboli také, ako kedysi. Potľapkal si vrecko po bunde, ale ďalekohľad nechal v aute.
Tá vec tam stále bola, hromada šedého a čierneho v ľudskom tvare. Voda sa trblietala na jej oblečení, v dlhých vláknach zamotaných vlasov.
Ako ju Slim sledoval, pomaly sa opäť stratila vo vode a bola preč.
Dlho sa na to díval, zmätený a ako plynuli minúty, začal pochybovať, či vôbec niečo videl. Možno len tieň, keď ponad pláž prešiel mrak. Alebo dokonca niečo, čo nie je vôbec ľudské, jeden zo sivých tuleňov, ktoré obývali túto časť pobrežia.
Skúšal si spomenúť, koľko drinkov dnes mal. Obvyklý štamperlík v rannej káve - alebo to boli dva? - pri obede a možno jeden predtým, ako sa vydal na cestu.
Možno by bolo načase zvážiť mierne obmedzenie. Hral ruletu zakaždým, keď nastúpil do auta, avšak tak dlho trénoval potláčanie viny a hanby zo svojej vlastnej existencie, že si to dnes už sotva všimol.
Na prstoch rátal vypité drinky, keď si uvedomil, že odliv ešte nebol celkom dole. Keby tam niečo naozaj bolo, boli by v mokrom piesku viditeľné stopy.
Slim vyliezol na hrdzavú kovovú bariéru, ponáhľal sa po skalnatom pobreží a prešiel naprieč pieskom. Dávno predtým, ako dosiahol hranicu s vodou, vedel, že jeho hľadanie je márne. Piesok bol hladký, všimol si iba zvlnenie, ktoré zanechala ustupujúca voda.
Než sa vrátil do svojho auta, presvedčil sám seba, že postava, ktorá ho sledovala z pobrežia, bola len výplodom jeho fantázie.
Napokon, čo iné by to mohlo byť?