Ako čítal o vlákne tragédií viac a viac, Slim ani trochu nemal náladu prehĺbiť svoje pátranie. Jeho jedna aktívna cesta počas prvej vojny v Perzskom zálive v roku 1991 zničila väčšinu jeho zvedavosti. Existovala úroveň, pri ktorej by nutkanie vedieť viac malo byť automaticky natrvalo deaktivované a už sa cítil hlboko pod ňou, ale teraz bol na inej výplatnej páske a jeho nájom sa sám od seba nezaplatí.
Porovnal si dátumy a vek. Ted Douglas mal päťdesiatšesť, takže v roku 1984 by mal dvadsaťtri.
A tu bola ona.
25. októbra 1984. Dvadsaťjedenročná Joanna Bramwell sa pravdepodobne utopila v zátoke Cramer Cove.
Nariekal Ted nad stratenou láskou? Podľa podrobností, ktoré Slim požadoval od Emmy Douglasovej, sa zoznámili a zosobášili v roku 1989. Joanna Bramwell bola vtedy mŕtva už päť rokov.
Slim bol rád, že sa nejednalo o žiaden románik. Bolo to príliš bežné, svojím spôsobom by to bolo sklamaním.
Internet vyriekol svoj ortieľ nad príčinou smrti a viac nepovedal, takže Slim v chladné ráno priviedol späť k životu svoju starú Hondu Jazz a odišiel do knižnice v Carnwelle, aby sa pohrabal v archívoch novín.
Tri obete nasledujúce po Joanne boli tínedžer, dieťa a staršia pani. Keď sa Slim dostal na stránku, ktorá obsahovala článok o Joanninej smrti, zistil, že stránka je rozmazaná, akoby poškodená vodou, a slová sa navzájom prelínali, boli nečitateľné.
Knihovník napriek Slimovým protestom tvrdil, že žiadna iná kópia nebola. Odpoveďou na jeho žiadosti o informácie o príčine škody bolo myknutie plecom.
„Hľadáte článok o mŕtvom dievčati?” Spýtal sa knihovník, muž okolo tridsiatky, ktorý vyzeral ako neúspešný prozaik, odetý do roláku, vzorovanej šatky a okuliarov s drôteným rámom. „Možno niekto nechce, aby ste si ho prečítali.“
„Nie, možno nie,“ povedal Slim.
Mladý knihovník žmurkol, akoby to bola nejaká hra. „Alebo človek, ktorého chcete vykopať, si neželá byť rušený.”
Slim vystrúhal nútený úsmev a posnažil sa aj o povinný chichot, ale keď vychádzal z knižnice, cítil iba frustráciu. Joanna Bramwellová, zdá sa, skutočne chcela ostať odpočívať v pokoji.
6
Armáda, napriek všetkej svojej prísnosti a pravidlám, naučila Slima vynaliezavosti a urobila z neho majstra masiek, ktoré mohol podľa ľubovôle meniť. Vyzbrojený prázdnym zošitom a perom zapožičaným na neurčito od miestnej pošty strávil niekoľko hodín maskovaním sa za miestneho dokumentaristu, s fľaškou vo vrecku klopal na jedne dvere za druhými a kládol otázky iba tým starším, ktorí možno niečo vedeli, a zahováral, aby odvrátil pozornosť príliš mladých, ktorí by mu tak či onak nepomohli.
O deväť ulíc a žiadne ďalšie podstatné kroky neskôr sa opitý a vyčerpaný vrátil k zmeškanému hovoru na pevnú linku svojho bytu od Kaya Skeltona, svojho kamaráta z armády, ktorý teraz pracoval ako forenzný lingvista.
Zavolal mu späť.
„Je to latinčina,“ povedal Kay. „Ale ešte archaickejšia ako obvykle. Druh latinčiny, ktorý by všeobecne nepoznali ani ľudia, ktorí po latinsky hovoria.“
Slimovi došlo, že Kay zjednodušuje zložitý koncept, ktorému by možno nerozumel. Pokračoval vysvetlením, že tieto slová boli výzvou k mŕtvym, nárekom nad stratenou láskou. Ted prosil o vzkriesenie, návrat.
Kay si preštudoval prepis online a zistil, že ide o priamy citát, ktorý bol prevzatý z publikácie z roku 1935 s názvom Myšlienky na mŕtvych.
„Pravdepodobne si knihu kúpil v nejakom bazári,“ tvrdil Kay. „Už päťdesiat rokov sa netlačí. Aký človek chce niečo také? ‘
Slim neodpovedal, pretože, úprimne povedané, nemal ani tušenia.
7
Ďalší týždeň predstierania pátrania priniesol Slimovi ďalšiu stopu. Pri zmienke o Joanninom mene sa objavil úsmev na tvári starej dámy, ktorá sa predstavila ako Diane Collinsová, miestny nikto. Prikývla s takým nadšením ako niekto, kto už dlho nemal hosťa, a potom pozvala Slima, aby si sadol do svetlej obývacej izby s výhľadom na upravený trávnik vedúci k úhľadnému oválnemu jazierku. Jediné, čo nebolo na mieste, bola ostružina, ktorá sa predierala hore dreveným plotom v zadnej časti záhrady. Slimovi, ktorého znalosť záhradníctva sa rozšírila len tak ďaleko, že občas odhrnul burinu na prednom schodisku jeho budovy, napadlo, či to môže byť skutočne ker ruže bez kvetov?
„Bola som učiteľkou Joanny,“ skonštatovala stará dáma a rukami obopla šálku slabého čaju, ktorý mala vo zvyku otáčať v prstoch, akoby sa snažila zabrániť artritíde. „Jej smrť šokovala všetkých v komunite. Bolo to také nečakané a bolo to také milé dievča. Také chytré, také krásne. Chcem tým povedať, že v tej triede boli riadni nespratníci, ale Joanna bola taká dobre vychovaná.”
Slim trpezlivo počúval, keď Diane začala dlhý monológ o zásluhách dávno mŕtveho dievčaťa. Keď si bol istý, že to nesleduje, vytiahol z vrecka ploskačku a nalial si do čaju kvapku whisky.
„Čo sa stalo v deň, keď sa utopila?“ Spýtal sa Slim, keď sa Diane začala zaoberať rozprávkami o svojich učiteľských časoch. „Nevedela o spätných prúdoch v Cramer Cove? Myslím, že Joanna nebola prvá, ktorá tam dole zomrela. Ani posledná.“
„Nikto nevie, čo sa skutočne stalo, jej telo však našiel skoro ráno po odlive niekto, kto venčil psa. Do tej doby už samozrejme bolo neskoro.“
„Zachrániť ju? No…“
„Na jej svadbu.“
Slim sa vystrel. „Ako prosím?“
„Zmizla noc pred svojím veľkým dňom. Bola som tam, medzi hosťami, keď sme na ňu čakali. Samozrejme, každý predpokladal, že sa na neho vykašlala.“
„Ted?”
Starká sa zamračila. „Kto?“
„Jej snúbenec? Volal sa…”
Pokrútila hlavou a stareckými škvrnami posiatou rukou mávla and Slimovým návrhom.
„Na meno si už nespomínam. Pamätám si však jeho tvár. Obrázok bol v novinách. Nikdy by nemali fotografovať človeka so zlomeným srdcom. Aj keď, síce, sa povrávalo...“
„Čo také?”
„Že ju zhodil. Jej rodina mala peniaze, on nie.“
„Ale pred svadbou?”
„Preto mi to nikdy nedávalo zmysel. Existujú aj lepšie spôsoby, ako sa s niekým rozísť, no nie?“
Diane sa neho uprene zadívala, až Slim mal pocit, že sa mu diva rovno do duše. Ja som nikdy nikoho nezabil, Slim jej chcel povedať. Možno som to raz skúsil, ale som to neurobil.
„Prebehlo vyšetrovanie?“
Diane