Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri

existuje nejaké spojenie. Ale nemohla nijako pochopiť, čo by to mohlo byť. Pri myšlienke na prášok ju začal znovu svrbieť malíček. Možno aj preto, že sa potila. Pozrela sa naň a uvedomila si, že Stevenson mal úplnú pravdu. Bol naozaj v zlom stave. Na prvom článku sa jej vytvorila akási rana. Nevytekal z nej ale žiaden výlučok. Naopak, vyzerala, ako keby sa rýchlo sušila. Prst vyzeral ako mŕtvy prívesok. Malíček, však, ani zďaleka nebol mŕtvy, aspoň súdiac podľa bolesti a svrbenia, ktoré jej spôsoboval. Znovu si prisľúbi, že ho čo najskôr pôjde ukázať lekárovi. Potom si ho zasa poškriabe, zadrží ston od bolesti a začne premýšľať. Prvá hypotéza, ktorá ju napadne je, že Harry našiel obe mŕtvoly, alebo dokonca, že bol pri dvojnásobnej vražde tých dvoch, a potom vydesený utiekol, aby sa niekam schoval. Potom, po mnohých hodinách, konečne našiel odvahu vyjsť von z úkrytu a prísť domov. Táto hypotéza sa jej v skutočnosti zdala príliš banálna, ale ako alternatívu si vedela predstaviť len verziu, pri ktorej bol Harry hlbšie a priamo zúčastnený na tejto záležitosti. Keď tak nad tým premýšľala, usúdila, že to nie je možné. Povedala si, že všetko to asi muselo byť nejako inak. Ale nemala ani len nejasné tušenie ako. Počas dopoludnia dostala niekoľkokrát pokušenie zavolať Jamesovi. Niekoľkokrát zdvihla slúchadlo a začala vytáčať číslo. Ale vždy prestala a položila. Bola presvedčená, že potom, čo zažil včera, má asi úplne iné myšlienky. Okrem toho, poznala ho a veľmi dobre vedela, že ho zajtra určite uvidí. A tak sa prinútila neotravovať ho. Uvažovala aj o tom, že by osobne urobila ďalšiu obhliadku miesta. Ale vedela, že to bude len strata času, pretože Benelli bol síce otravný, ale tiež sakramentsky dobrý. Ak by bolo niečo zaujímavé, počas druhého prieskumu, na ktorom v tejto chvíli pracoval, nebolo by mu to uniklo. Dúfala, celou svojou bytosťou, že patológ sa mýli a že toxikologické vyšetrenie ukáže, že tí dvaja boli zabití novou syntetickou drogou, neznámou a smrteľnou. Táto situácia, bola príliš zamotaná a ona sa obávala, že sa jej nikdy nepodarí vyriešiť ju. Škvrkanie jej žalúdka ju zrazu upozornilo, že je už asi čas obeda. Ale potom, ako sa zúčastnila na dvojitej pitve, bolo jedlo poslednou vecou, na ktorú mala chuť. Dobre vedela, že na deväťdesiatdeväť percent ho aj tak vyvráti. Skúsenosť ju naučila, že ak by ešte chvíľu vydržala, plyny vytvorené žalúdočnými šťavami by vyplnili žalúdok a poskytli jej dočasný, iluzórny pocit sýtosti. A tak sa rozhodla radšej počkať. Zastaví bežiaci pás a urobí zopár strečingových cvikov, aby si ponaťahovala svalstvo. Na policajnej stanici nie je prakticky nikto. Rozhodne sa teda, že po sprche a niekoľkých telefonátoch si dá šlofíka. Ako začne zbierať hárky zo zeme, odrazu jej zrak padne znovu na fotografiu dvoch svetielkujúcich tiel a dostane nápad. Stlačí tlačidlo interkomu. „Cindy?“

      „Áno , šerifka...“

      „Urob mi láskavosť. Nájdi mi Larryho, chemika, a zavolaj ho, aby sem prišiel o pätnásť nula nula, so všetkým vybavením. Ak by vymýšľal, povedz mu, že je to otázka života a smrti.“

      „V poriadku, šerifka. Ešte niečo?“

      „Áno. Do štrnásť päťdesiatdeväť tu pre nikoho nie som, rozumieš? „

      „Jasné.“

EPIZÓDA II

       James náhle otvorí oči, ako keby sa prebudil z anestézie a jeho prvé myšlienky vedú k jeho synovi. Búšenie do spánkov sa stalo už skutočným mučením a mal pocit, že celý ten tlak v hlave by mohol hocikedy vyvrcholiť doslova explóziou jeho lebky. Pozrel na hodinky a zistil, že odkedy upadol do bezvedomia mohlo uplynúť maximálne šesť až sedem minút. Bez toho, aby na čokoľvek myslel, zdvihol motyku a bežal k domu. Vošiel opatrne. Všetky jeho zmysly boli pripravené zachytiť akýkoľvek signál. Ale vo vnútri bolo absolútne ticho. Uvoľnil sa a pomyslel si, že si to všetko asi iba vymyslel a pozrel do miestnosti presvedčený, že tam nájde svojho chlapca, ako práve dokončuje montáž makety. Ale z toho, čo uvidel, ho zachvátila hrôza. Maketa bola rozobratá na tisícky kusov, niektoré boli aj polámané. Akoby po nich niekto niekoľkokrát udrel a potom ich rozšliapal. Kreslá boli popresúvané a po zemi boli porozhadzované veci. Vyzeralo to tam ako po bitke.

      „Harry? Harry?“ zvolal niekoľkokrát. Ale jeho volanie ostávalo bez odpovede. Potom počul nejaké zmätené zvuky prichádzajúce z horného poschodia. Jeho myseľ v okamihu vypracovala túto desivú teóriu. Pred dvoma dňami, niekto uniesol jeho syna. Ten mu dokázal utiecť, ale bál sa hovoriť o tom. Bol príliš šokovaný. A teraz ten bastard, nech už to je ktokoľvek, mal tú smelosť, aby vstúpil do jeho domu a pokúsil sa ho znova uniesť. Harry mu to vlastne aj povedal. Tesne predtým. V obave, že sa to stane znova. James odhodil motyku a vrátil sa do kuchyne. Do ruky zobral poloautomatický kolt, ktorý mal dobre schovaný v špajze a vybral sa po schodoch. Keď prišiel na prvé poschodie, uvedomil si, že zvuky pochádzajú práve z Harryho izby. Ale teraz zvuky trochu stíchli a nezdalo sa, že by tam bola nejaká bitka.

      „Nie je to tak ... nie je to tak, „ opakoval nejaký hlas šeptom, ako posadnutý. James si najprv nebol istý, či patrí jeho synovi. Potom zabudol na všetku opatrnosť a vošiel do jeho izby. Dvere izby boli privreté. Nakukol dnu a krv v žilách mu znovu stuhla. Zdalo sa, ako keby cez izbu práve prešiel nejaký hurikán. Bez toho, aby sa zastavil, vtrhol dnu. Ruku s pištoľou mal namierenú a zhlboka dýchal. Otočil sa okolo svojej osi o tri sto šesťdesiat stupňov a zistil, že Harry je tam sám. Ešte stále zmätený, položí zbraň na hornú policu knižnice a niekoľkokrát sa hlboko nadýchne, aby sa ukľudnil. Jeho syn stojí pred gigantografiou náhornej planiny v Gíze a neustále opakuje tú istú vetu.

      „Profesorko“ vraví James a priblíži sa k nemu. Ten ho však ignoruje, ako v záhrade.

      „Profesorko“ zopakuje hlasnejšie, ale nedokáže upútať pozornosť svojho syna, ktorý znovu vyzerá, ako by sa premiestnil na inú planétu. Potom mu položí ruku na rameno, aby ním zatriasol a pokúša sa ho prebudiť z tranzu. Ale práve vo chvíli, keď ním chce zatriasť, chlapec sa otočí. Pozerá sa na otca, ako by ho nikdy predtým nevidel.

      „Harry, vyľakal si ma…“ zamrmle a ustúpi o krok dozadu.

      „Nie je to tak!“ zakričí nahnevaný. Potom ho odstrčí až spadne dozadu a ide sa posadiť k písaciemu stolu. Tam si začne prezerať fotografie v knihách, ktoré má rozložené po stole.

      James sa zdvihne a znovu naberie odvahu. Chytí otočnú stoličku za operadlo a otočí chlapca smerom k sebe.

      „Ocko“ kričí Harry zdesene.

      „Ak má toto byť nejaký žart, tak si ma poriadne vyľakal!“ vyhreší ho James. Chvíľu potom ho premôže krutá, bodavá bolesť. Chytí sa za spánky a kľakne si. Chlapec sa na neho díva, ako keby pochopil zmysel jeho slov. Potom sa zamračene pozrie na miesto, ktoré si jeho otec od bolesti drží. James sa posadí na zem, ramená má opreté o okraj postele a zažmúri oči. Už ich ani nedokáže udržať otvorené.

      „Aha, tu je“ vraví Harry a kľakne si k nemu.

      „… čo… čo to je?…“ chce sa ho spýtať James, ale ani nedokončí vetu, lebo tá bolesť je taká silná, že mu bráni ešte aj rozprávať.

      „Tvoja migréna“ odpovie vážne Harry. Chytí ho za zápästia a pomaly mu spustí ruky na boky. Potom si dlane priloží na vzdialenosť asi jedného centimetra od otcových spánkov a začne niečo šepkať.

      „Harry, čo to robíš?“ pokúša sa protestovať James a otvorí oči. Ale on mu len položí svoju ruku na viečka, aby mu ich znova zatvoril a začne odriekať svoje litanie. Po chvíli James cíti ako sa mu po hlave rozlieva teplo. Bolesť zvyšuje svoju intenzitu, až kým nedosiahne vrchol. Ale len na okamih. Hneď potom, má pocit, že jeho syn mu ju doslova vyrval z hlavy. Uvoľní sa a za dve minúty sa cíti tak dobre ako nikdy predtým. Po skončení liečby Harry rukami