Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery. Pavol Dobšinský

na svadbe sviece smutno horia: daktorý z mladoženíchov o krátky čas umre. – V prvú noc polož do perín mladej nevesty trocha mädu a peniaz: by mladí vždy radi videli sa a peniaze mali. – V prvú noc, kto z mladoženíchov prvý zaspí: prv umrie. – Keď mladých majú ukladať, pováľajú chlapca po odpravenej posteli: by prvorodzenča bolo mužského rodu. – Mladá nevesta ráno po prvej noci má darovať mladému košeľu a podať mu ju, pozovúc si ho pekne na meno: „Na ti Janko košeľu!“: bo ktorá žena nezovie si muža pekne na meno, ten bude i po smrti von chodiť, kým nepozvala by potom toho von chodiaceho pekne na meno. – Nevesta by dlho nemala dietok: zamknutú zámku (kladku) hádže do studne pred svojim sobášom, alebo chrbtom k rebríku lebo ku schodom obrátená, kolko stupňov hore vykročí, za toľko rokov rodiť nebude. – Koľko prstov pri sobáši prisadne si alebo pri prvej práci v novom dome koľko prstmi niečo chytí a robiť začne: toľko dietok chce mať nevesta. – Koľko čepcov položí si mladá v sobášny deň na hlavu: toľko mužov mať bude za svojho života. – Keď žena muža čepcom ubije: kým ten žiť bude, samé nešťastie naňho poletí. – Nedobre je ženiť sa po druhý, tretí raz: bo prvá žena od Boha, druhá už len od ľudí a tretia od diabla. Podobne: prvá žena ako pes: verná, čo ju aj ubiješ, vráti sa k tebe; druhá ako myš: hľadí všetko vynosiť z domu, a čo nevynosí, pohryzie; tretia ako mačka: zrovna ti vydriape oči, trebárs vtedy, keď by si ju hladkal, šiel jej po srsti (nie proti srsti) t. j. robil jej po vôli.

      Tance

      Dôkladnejší opis tancov ľudu ponehávam tanečníkom, ktoríby zpôsob a pohyby i posúňky tančenia určitejšie, pravdivejšie a tak i spochopnejšie znázorniť umeli, nežli ten, kto do tohto umenia nepúšťal sa. Len čo zvyčajného pri tancoch a o tancoch ľudu znám, to pripojujem ku tomuto a predošlým oddielom, preto že tance obvyklé sú pri kršteniach, pri svadbách a pri mládeži, keď táto usporaduje jich v krčmách lebo i na svobodných priestranstvách v jaseň, vo fašangy aj inokedy, kde starší dívajú sa na to a dozor vedú, a niekedy poskočia si i sami. Poznamenávam i to, že tance započína kolo mužských a len potom keď mužskí sami potancovali si, volajú, ba dosť komične zakývnu prstom ku sebe tanečnice abo i zahvizdnú na prste na nejednu. Výraz tanec a tancovaťzdá sa mi byť novejšieho pôvodu. Ľud hovorí radšej: točiť sa, vykrúcať sa, krepčiť, pokreskávať(t. j. vlastne podkovkami sbíjať), vrtiť sa, svíjať sa; ač vzťahujú sa tieto a podobné výrazy i na zvláštne pohyby v tanci. Najdávnejší a ešte dosiaľ užívaný výraz o tanci vidí sa mi byť to: ihrať, ihranie, ihra. Naň poukazujú piesničky: „Teraz som sa rozihrala, teraz že mi hrajte; keď si sadnem pod praslicu, pokoj že mi dajte.“ – „Sviečky horia, dievky stoja, a nevesty ihrajú, bo tie mužov tu majú.“ Totiž dievky bez tanečníka stoja a neihrajút. j. netancujú; podčím nevesty ihrajút. j. tancujú; bo tieto tu majúc prítomných mužov, majú i ktoby jich do ihry zaviedol. Pieseňka tedy táto poukazuje spolu na ten zvyk, ktorý i Bartholomaeides pripomína, i ja ho zkušujem, že totiž kde ženáči tancujú, tam aby každý predovšetkým a najviac so svojou tancoval, druhé ženy veru len zriedka, i to obyčajne len z rodiny, do ihry či do tanca zaviedol, ináč dosť nepríjemností mať môže. Čo Ladyslav Bartholomaeides v diele „ Notitia Comitatus Gömöriensis“, vydanom v Levoči 1806—1808, na str. 450 pripomína, to po dnes aspoň moja zkúšenosť potvrdzuje, že totiž ľud náš nezná tancov od druhých národov prevzatých n. pr. valčík, lebo polku, lebo kadrillu a že tieto a iné tance kreme u vzdelanejších obľúbené sú. Má však ľud svoje vlastnie a to hlas i pohyby zvierat alebo hospodárske zamestknanie nápodobujúce tance, no i hry; má i krem tohto povahe, mravu a duchu svojmu primerané zábavy a ihry. Zábavy a hry inde opisujem; ihry či tance jak znám, tak pripomínam:

      1. Najpospolitejší a najčastejší je už len ten jednoducho a zvláštne tancom nazvaný i friškýmt. j. bystrým, rezkým tancomod ľudu menovaný. Započínajú ho parobci alebo mladí ženáči tak, že sami v kolo do taktu točia sa, nohy nadvihujú a po sárach čížem udierajú sa dlaňma a pokreskávajú, čiže postaviac sa na palce podkovami a pätami sbíjajú. Tanečnice stoja za ten čas okolo. I tá, ktorú do tanca zavedú, napred len sama tvárou k tanečníkovi obrátená a uberúc do prstov šaty poniže pása alebo podoprúc rukama boky, „cifruje“ t. j. udvihuje nohy dľa taktu hudby a otáča sa okolo seba, vždy v obvode kruhovom pred tanečníkom. Skoro však pochytajú sa do párov a zvŕtajú, vykrúcajú sa alebo „natriasajú sa“ na jednom mieste alebo spolu vedú kolo do obvodu. Pri tomto tanci radi sprevádzajú hudbu spevom svojim a výkrikmi „hajahaj“ „ujuju!“ —

      2. Ručníkový tanec, spolu s predošlým spomenul som už výš pri dovoze mladuchy a tento tam i opísal.

      3. Káčerový tanec: prvý tanečník predstavuje káčera, za ním je celý rad tanečníkov i tanečníc kolo pása lebo za šaty nachytaných. Káčer vodí túto reťaz za sebou v pravo, v ľavo kriviciami, a snaží sa uderiť ostatnieho ručníckom spleteným. Uderený vystupuje z tanca; akby ale zmocnil sa mu ručníka, bez toho žeby úder dostal, zaujme on predvoditelstvo.

      4. Kohútový tanec: hlasy i skoky kohúta pri ňom nápodobujú a obratne kláťa sa z boka na bok.

      5. Makový či stupkový tanec: tanečníci i tanečnice predstavujú sejbu, pletie, sbieranie, drvenie i jedenie maku posúňkami aj hlasom.

      6. Lopatkový tanec: tancujúci drevenými lopatkami tlapkajú i na vzájem voľne udierajú sa dľa taktu hudby.

      7. Strašiak: muž a žena opakovane tancujú ho proti sebe v páre; chytia sa okolo drieku, zvrtnú sa, pustia sa, rukama veselo zatľapkajú, ku koncu zadupkajú nohama a hrozia jednodruhému očima i ukazovacíma prstama. Všetko to pod krátkym primeraného obsahu i taktu spevom, n. pr.:

      Bozkaj že ma, pištok zlatý.

      zaplatím ti tri dukáty.

      Pobozkáš? – „Nie veru!“

      Hromy v teba zaperú!

      8. Kalamajka či kolomejkav Zp. d. II. str. 87, 49. pripomenutá, čoby bola, dosial nevidel som.

      9. Odzeme. Bude bez pochyby najnárodnejšia a v pravde ihraSlovákov. Povedia i odzemok: v Gemeri hovoria tiež: „pozabučky“ tancovať, hajduhovať, hajdúcky tanec. Ihrajú ho len mužskí, bez tanečníc, a najviac pri gajdách. Najprv boky rukama podoprúc a jako jedle vystretí voľno prepletajú nohami v kolo; skoro jednu nohu napred vystrú, súčasne podoprúc sa na prsty druhou nohou zohnutou, vždy ešte celé telo držiac do hora; zatým uhnú sa nohama k zemi a len driek majúc pevno vystretý odbíjajú od zemet. j. opierajú celú ťarchu tela na prsty jednej nohy, druhú nohu odrážajú a vydvihujú od podlahy to prstami to pätou do hora; pochytia pri tom valašky lebo vatrále a ními to pomedzi nohy prepletajú, to ponad hlavy jich zvŕtajú i všelijak hneď za jedon, hneď za druhý koniec zachytávajú; potom tiež skáču celým telom do hora, a kde v izbách videl som jich tancovať, doskakovali až do povaly a udierali dlaňami na hrady (trámy) alebo chytali sa o ne; až zase prihnuli sa k zemi, a tlieskali rukami i na podlahu, jakoby nebe so zemnou a zem s nebom spojovať chceli. Hlavní pohyb či chod ihrajúcich ide do obvodu okolo, do kola; ale hneď v klbko a jako k stredobodu shrknú sa a zase hýbu sa a chodia v obvod jako kolo stredobodu. Pri výskokoch do hora tlieskajú tiež dlaňami, ktorí v rukách valašky lebo vatrále nemajú. Často tiež, vstrčiac jedon skrčený prst alebo dva prsty vystreté do úst, zahvizdnú. Niektorí lámu kolesát. j. dol hlavou, oprúc sa oboma rukama o zem, prehodia sa v koleso a stanú zase na nohy.