Mesačný Úsmev. Klaus Zambiasi

sedadlo. Nie je veľmi veľká a tak sa utešujem, že sa asi čoskoro vrátim. Aspoň táto malá nádej, o ktorú sa rád opriem. Rozlúčime sa s mamou, oči má plné sĺz. Keď sa posadím do auta, nedokážem sa už ani pozerať na náš domček. Celou cestou do Bolzana si želám, aby som bol preč len na jeden deň a večer sa mohol vrátiť domov s Karlom.

       Počas cesty ja a Karl takmer nerozprávame. Len občas nejaké to slovo. On síce nie je veľmi výrečný, ale viem, že ani nemá veľmi vôľu rozprávať. Keď už prehovorím, tak sa ho spýtam:

      

      

      „ Kde pôjdeme v Bolzane? Ku starej mame?“

      „ Ideme do Bolzana, musíš teraz zostať tam, čaká na teba tvoj otec.“

      

      

       V duchu si pomyslím: môj otec? Myslel som si, Karl, že ty si môj otec. Ak je Barbara moja mama... Aha, tak ona asi nie je moja mama...

       Prídeme do dedinky pri Bolzane. Zídeme dolu bočnou cestičkou. Karl zaparkuje svoje auto, žltý Opel Kadet, na ľavej strane cestičky. Povie mi, aby som počkal v aute a ide zazvoniť pri vchode do domu, ktorý je sotva vidieť medzi konármi veľkého smreku.

       V duchu si pomyslím, že by to mohla byť príležitosť na útek a návrat domov, ale ublížil by som Karlovi. A to by som nikdy neurobil. Je mi jasné, že o chvíľu už neuvidím ani jeho. Odíde na svojom aute a nechá ma tu s neznámymi ľuďmi. Začínam už trpieť nostalgiou, stiahne sa mi hrdlo, najradšej by som ušiel. Mohol by som otvoriť dvere a schovať sa do kufra. Tak by ma Karl nenašiel, vrátil by sa domov a odviezol so sebou.

       Aha, už sa vracia, vyjde von cez bránku a nasadne do auta.

      

      

      „ Nikto nie je doma, záhradník mi povedal, že sú všetci na poli, ideme sa tam pozrieť.“

      

      

       Ideme k poliam. Je tam veľa jabloní so žltými a červenými jablkami. Je ich fakt veľa, ale veľmi ma to teraz nezaujíma. Zahneme doľava, pomaly pokračujeme cestou, na ktorej je plno dier a blata. Opel Kadet sa zastaví. Karl mi vezme tašku zo zadného sedadla. Nechce sa mi von z auta, akosi sa hanbím. Karl sa pozdraví pánovi a za ním vidím prichádzať moju usmiatu starú mamu, ktorá ma objíma a hladí.

      „ Ahoj, stará mama, konečne ťa vidím. Prečo si k nám už neprišla na návštevu? Musela si pracovať?“

      „ Áno, miláčik, nepodarilo sa mi už prísť za tebou, ale vedela som, že ťa tu teraz uvidím.

      

      

       Ešte dobre, že som tu stretol ju. Aspoň viem, s kým tu budem. Veď nepoznám nikoho z týchto ľudí. Karl sa nahne ku mne a pozdraví ma. On je človek z hôr a je jasné, že nemôže veľmi ukazovať na obdiv svoje city. Ale je mu ľúto, že ma tu musí nechať a odísť preč sám. Aj keď sa všemožne snaží, aby to zakryl. Je taký dobrák, že by neublížil ani muche. Je stále pokojný. Srdce mi plače, keď ho vidím odchádzať.

       Ja som celý deň niekde bokom, aj keď blízko starej mamy. Sedím na zemi a pozorujem ju ako zbiera mrkvu, baklažány a rajčiny.

       To ma trochu rozptýli a už sa necítim až taký opustený, keď som pri nej. Ten pán, čo nás privítal je syn mojej starej mamy. To je ten, čo má béžový Fiat 127. Teraz si spomínam, vidím aj auto pri dome. Takže pán Remo je môj otec.

       Neverím tomu veľmi. Mám už Karla, a teraz ešte aj Remo, sú dvaja? Čudné... Tu všetci usilovne pracujú. Oberajú jablká, marhule, slivky. Stará mama zbiera rôznu zeleninu a je tu aj Remo.

       A Miriam, pekná pani s elegantným účesom, ktorá ma prišla pozrieť spolu s Remom na moje 3. narodeniny, keď mi podarovali hračkársky fotoaparát. Fotografie, čo mi ukázala Barbara, na ktorých zbieram kvety pre ňu a pre Miriam.

       Odrazu je už večer, slnko už dávno zapadlo a začína mi byť trochu zima na nohy. Mám ešte krátke nohavice a som dosť ufúľaný od zeme. Ako by som sa rád teraz okúpal v Barbarinej vaničke, veľmi mi chýba. Myslím, že budem teraz musieť zostať tuná, nejaký čas. Ak je ten pán Remo môj otec, tak to asi znamená, že už nepôjdem ku Barbare a k mojej rodine. Dnes v noci, keď budú všetci spať, presvedčím starú mamu, aby ma zobrala preč odtiaľto, alebo ujdem sám, určite.

       Vrátime sa do domu môjho otca a mojej starej mamy na béžovom Fiate 127. Spomeniem si na ten deň, keď ma prišli zobrať na výlet. Vedel som, že niečo v ten deň nehralo, cítil som to. A teraz som tu, znovu v 127-čke, kde som sa povracal.

       Ale teraz mi je trochu sympatickejšia. Neviem, ale akosi ma roznežní, je ako ja. S tou svojou béžovou farbou, kovovými nárazníkmi a čalúnením z lacnej, čiernej koženky, sem-tam rozpáraným.

       Prídeme k domu, vojdeme do veľkého dvora obkoleseného záhonmi ruží. Je tam aj vinica so stolom a dvoma lavicami pod pergolou.

       Príde mi do plaču a chce sa mi zvracať, ale nedokážem to. Skoro nič som nejedol. Niekto ma zobral na ruky. Ale, kto je to, neviem, vidím len jeho ramená. Veľmi sa rozplačem, až ma z toho začne bolieť hlava. Zaborím tvár do ramien, toho človeka, čo ma zobral na ruky. Sem tam otvorím uslzené oko a pozriem, kto je okolo nás a kde sme.

       Vidím ďalšie deti, s prekvapeným pohľadom, ktoré ma chcú utešovať, zopár dospelých, ktorí prejdú okolo a pohladia ma.

       Vyjdeme po schodoch. Sú zo svetlého mramoru. Zastavíme sa na prvom poschodí pred hnedými dverami. Sme tu, vojdeme do malého bytu, celkom príjemného, aj keď ho zatiaľ nedokážem veľmi oceniť.

       So starou mamou niečo zjeme. Potom si rýchlo vyčistím zuby a ide sa spať. Ja so starou mamou na manželskej posteli. To ma trochu upokojí. Je to prakticky po prvýkrát, čo spolu spíme. Ak by so tu mal odteraz zostať, mohol by som bývať v jednom dome s mojou starou mamou, to je zatiaľ jediná dobrá vec na celej tejto situácii.

       Zaspím skoro ihneď, ruka v ruke so starou mamou. Na veľkej vysokej posteli by som sa najradšej zhováral so starou mamou a porozprával by som jej veľa vecí. Ale som taký strašne unavený... Tento deň bol pre mňa naozaj veľmi náročný, ťažký a stresujúci. Toto bude odteraz pre mňa moja nová rodina, nová situácia, na ktorú si budem musieť zvyknúť a pomaly sa jej prispôsobiť.