Asi po dvadsiatich minútach auto zastalo.
Muž po jeho boku vystúpil a otvoril dvere.
„Vystúpte,“ nariadil sucho.
McKintock váhavo vystúpil a ocitol sa v podzemnom parkovisku s dobre upravenými múrmi zo železobetónu a niekoľkými núdzovými svetlami, kde-tu upevnenými na stene. Jeho auto parkovalo vedľa a muž, ktorý ho šoféroval ho práve zamykal zvláštnym, neznámym čiernym diaľkovým ovládaním. Uchopili ho za lakte, ale on naznačil, že bude spolupracovať.
Jeden z mužov prikývol a tak kráčali vedľa neho a viedli ho k zničenému výťahu, umiestnenému v prednej časti. Vstúpili, McKintock a ďalší traja, a jeden z nich stlačil biele tlačidlo bez označenia. V skutočnosti žiadne z tlačidiel nebolo označené číslom.
„Fíha, aký zvláštny výťah,“ pomyslel si McKintock.
Rýchle stúpanie a potom sa dvere otvorili do bielej, špinavej chodby. Špinavej v zmysle, že steny pokrývala pleseň, stopy topánok, škrabance od operadla stoličiek a McKintockovi sa zdalo, že zbadal aj zvláštne tmavočervené škvrny. Niektoré vyzerali ako čiastočné odtlačky prstov, akoby sa niekto krvácajúci oprel o stenu a takto ju pošpinil. Dúfal, že si to vysvetľuje nesprávne a medzitým sa skupina ocitla pred dverami z bieleho dreva, obitými a špinavými rovnako ako múry. Jeden z troch mužov otvoril a voviedol ho dnu, posadil ho na stoličku, ktorá vyzerala ako zvyšok zariadenia, pri stole, ktorý už pamätal aj lepšie časy.
Muž zatvoril dvere a sadol si v očakávaní na druhú stoličku. Ďalší dvaja odišli. Muž, ktorý ostal bol ten, ktorý sedel počas cesty vedľa McKintocka.
„Čo je to za miesto? Kam ste ma to priviedli?“ vybuchol ustarostený McKintock. Bol zvyknutý na úplne iné prostredie. Cítil pach plesne a zatuchliny, po dlážke sa nerušene prechádzalo niekoľko švábov. Horné rohy miestnosti boli pokryté hustou a zožltnutou pavučinou, ťažkou od prachu. Zopár čiernych pavúkov vo vnútri pokojne čakalo na svoju korisť.
Muž ho ignoroval a McKintock pochopil, že by bolo zbytočné ďalej naliehať.
O niekoľko minút sa otvorili dvere a vstúpil akýsi šesťdesiatnik v peknom modrom obleku a s okuliarmi s kosteným rámom.
„Dobrý deň, rektor McKintock. Som William Farnsworth, zodpovedný za bezpečnostné služby.“
Bezpečnostné služby? To je kto? Pýtal sa sám seba McKintock.
„Dobrý deň,“ odpovedal kyslo, „prečo ste ma tu priviedli? Čo odo mňa chcete? Čo je to za miesto?“ pýtal sa stále viac nahnevaný.
„Priviedli sme vás sem,“ odvetil Farnsworth a silno zdôraznil prvú slabiku panovačným spôsobom, „pretože vy viete niečo, čo má veľkú dôležitosť pre túto krajinu.“ Odmlčal sa na efekt.
„Pretože milujete Anglicko, je tak?“ vsadil na vlastenectvo a brutálne mu pozrel do očí.
„Och... no... iste. Samozrejme, že milujem Anglicko.“
Farnsworth vyrážal otvorené dvere, keďže McKintock bol lojálny a verný Brit a dokonca miloval kráľovnú, na rozdiel od mnohých iných spoluobčanov. Úplne rezignovaný odložil zbrane.
„Čo chcete vedieť? Som vám k dispozícii.“
„Dozvedeli sme sa o jednom projekte, do ktorého ste zapojený,“ spustil Farnsworth a pozeral mu do očí, ale tentoraz bez nevraživosti, „projekte, ktorý sa týka istého Stroja, ktorý je schopný prenášať veci a osoby na vzdialenosti, hodnotené univerzálnym meradlom a zostrojil ho istý Drew. Čo nám o tom môžete povedať?“
McKintock ostal zdesený.
Ako sa o tom mohli dozvedieť?
Ani on to až do včerajšieho večera nevedel. Ako sa im to podarilo? Nebolo možné, že by o tom niekto rozprával, a predsa sa to stalo, neexistovala iná možnosť. Zbledol ako stena, potom náhle sčervenel a nakoniec sa chytil slova.
Kým odpovedal, zhlboka sa nadýchol.
„Neviem, odkiaľ ste sa to dozvedeli, ale v podstate všetko, čo ste povedali zodpovedá skutočnosti. Všetko vysvetlím, ale aspoň mi povedzte, čo sú zač tie bezpečnostné služby a kto vlastne ste.“
„Potom,“ odpovedal sucho Farnsworth, „buďte si istý, že sa všetko dozviete v pravý čas. Aby ste sa upokojili, toto je moja identifikácia,“ chvíľu pred ním vrtel rovnakým odznakom, akým sa legitimoval jeho podriadený počas zadržania na parkovisku v Liverpoole.
McKintock si znova vzdychol a začal rozprávať.
„Asi pred týždňom jeden profesor fyziky na mojej univerzite, profesor Drew, za mnou prišiel spolu so svojim študentom Joshuom Marronom. Tento chlapec náhodou objavil jav, ktorý vyprodukoval prístroj, zostrojený Drewom na iné účely. Informoval o tom svojho profesora a spolu ten jav analyzovali. Vyšlo najavo, že zariadenie je schopné vykonať výmenu previazaných priestorov na ľubovoľnú vzdialenosť v univerzálnom meradle s predmetmi a celým ich obsahom. V podstate to znamená, že Stroj, ako ho nazývam ja, sa dá nastaviť tak, aby ukazoval na vášho kolegu,“ ukázal prstom na druhého muža, „a okamžite ho premiestniť na iné miesto a nahradiť ho niečím iným. Pri dobrej vôli,“ a tu sa McKintock spokojne uškrnul a zatváril sa trocha pomstychtivo, „by sa mohol premiestniť na dno mora a na jeho mieste by sa objavil poriadny príval slanej morskej vody,“ uzavrel a náhle sa naklonil nad stôl.
Sediaci muž sa nervózne zamrvil na stoličke a zamračene pozrel na svojho nadriadeného.
Farnsworth prekvapene vytreštil oči, ale hneď sa ovládol.
„Dobre. To je pravda. Už bol vyskúšaný tento... Stroj?“
„Existuje malý prototyp, schopný premiestniť predmety na niekoľko centimetrov. Za pomoci equipe najlepších vedcov na svete sa profesorovi Drewovi podarilo vypracovať teóriu fungovania Stroja a práve včera večer získal výsledky skúšok. Preto ma prekvapuje, že o tom všetkom viete. Teraz,“ zabodol pohľad priamo do Farnswortha, „môžem vedieť, odkiaľ máte informácie? Dlhujete mi to.“
„Máme svoje systémy. A nemôžem vám ich prezradiť, inak by stratili účinnosť. Vidím, že chcete spolupracovať, tak vám niečo poviem. Tajné služby, ktoré koordinujem sa zaoberajú zbieraním informácií rôzneho druhu v záujme krajiny a v našej práci sa vyznáme.“
„Takže Tajné služby,“ poznamenal McKintock.
„Áno,“ odpovedal krátko Farnsworth, „a ak vám zverujem túto informáciu je to preto, lebo som presvedčený, že ste skutočný vlastenec a podľa vášho postavenia predpokladám, že ste aj človek s veľkým zmyslom pre zodpovednosť. Technológia, ktorou disponujete, môže mať takú nesmiernu hodnotu pre Veľkú Britániu, akú si vy možno ani neviete predstaviť.“
„Ako som to mal vedieť?“ pomyslel si McKintock, „len včera večer mi povedali, čoho všetkého je Stroj schopný...“
„Pretože, ako viete,“ pokračoval Farnsworth, „naša krajina prežíva obdobie ekonomickej a politickej stagnácie. Za pomoci technológie, ktorú ste opísali, so Strojom by mala Veľká Británia nevypočítateľnú technologickú výhodu oproti všetkým ostatným krajinám na svete a to vášmu projektu automaticky dáva prvoradý význam. Z toho všetkého vyplýva, že sa Stroj týmto stáva štátnym tajomstvom a nikto, opakujem nikto sa o ňom nesmie dozvedieť bez môjho schválenia. Koľko ľudí je s ním oboznámených?“