Kamaranda urobil po dlhom vysvetľovaní pauzu a znova pokračoval vo svojej úvahe.
„Evidentne je gél veľmi hustý, takže je potrebné veľa energie na jeho kondenzáciu. Z nejakého dôvodu, ktorý nepoznáme sa konektor prejaví iba počas Planckovho času, aj keď sprostredkovanie energie je oveľa dlhšie ako tento časový interval. Myslím, že ho držíme asi pol sekundy, však?“ opýtal sa Kobayashiho, ktorý prikývol.
„Musí existovať niečo, čo bráni konektoru, aby sa prejavil počas dlhšej doby, ako je Planckov čas. Ak by sa dosiahol dlhší impulz, čo by to znamenalo? Možno by sa výmena previazaných priestorov odohrala opätovne? Spôsobilo by to nepretržité generovanie výmeny dvoch previazaných priestorov? Z hľadiska geometrie priestoru v tom nevidím problém. Jednoducho, vypnutím prístroja by sa obidva priestory nachádzali v poslednej dosiahnutej konfigurácii. Je však rovnako možné, že ak by sa konektor prejavil počas dlhšieho času ako je Planckov čas, vznikol by paradox, ktorého vlastnosti si v tomto okamihu neviem predstaviť a doteraz neobjavený prírodný zákon zasiahne, aby tomu zabránil.“
Všetci mlčali a rozmýšľali o uvažovaní indického matematika.
Po niekoľkých minútach odrazu Novaková vyskočila na nohy celá bledá v tvári.
„Och, Bože!“ zvolala priduseným hlasom.
Všetci sa na ňu vystrašene pozreli.
„Žiadny paradox tu nie je,“ pokračovala pochmúrne, „naopak, ide o narušenie!“
Podišla k tabuli a zotrela jednu časť rovníc, ktoré tak namáhavo objavovali, akoby to boli čmáranice nejakého arogantného študenta. Nakreslila Kamarandovu trampolínu, viditeľnú z troch štvrtín a upravenú rúru, ktorá prechádzajúc zospodu spájala dva body trampolíny.
„Toto je konektor, ako sme si ho nazvali,“ ukázala na rúru, „práve bol generovaný a začala sa výmena. Sme v bode nula procesu. Objem priestoru A vyrazí a vstúpi do konektora. Ako a v akej forme zatiaľ nevieme. A začína sa presúvať k opačnému koncu. Súčasne objem priestoru B robí presne to isté zo svojej strany a začína sa pohybovať k opačnému koncu konektora. Prebehne Planckov časový interval a dva priestory dorazia do cieľa, vylezú z konektora a umiestnia sa na pozíciu previazaného priestoru, s ktorým si vymenili miesto. Sme v čase jedna a proces sa ukončil.“
Urobila efektnú pauzu.
„Ale medzi časom nula a časom jedna,“ povedala hlasom, ktorý naberal na intenzite, „čo sa nachádza v priestoroch, ktoré prechádzajú konektorom?“dokončila v hysterickom výkriku.
Zdalo sa, akoby sa na okamih zastavil čas.
„Nie...“ hlesol Kamaranda so skleným pohľadom.
„Ale áno!“ zakričala ešte hlasnejšie, „Nie je tam nič!“ prehlásila zúrivo.
Drewovi sa zježili vlasy na hlave.
Kobayashi otvoril ústa a spadla mu sánka.
Schultzova tvár vyzerala ako kamenná maska, vytesaná s výrazom úplného zmätku.
Marron pozeral pred seba akoby bol nepríčetný.
Maoko, naopak, s potešením pozorovala Novakovú a na tvári mala zvláštny úsmev.
„Nič, chápete?“ pokračovala Nórka,. „a možno tu končí všetka energia, ktorá vychádza z výpočtov, energia, ktorá vychádza z nášho vesmíru a mení jeho energetickú bilanciu. Je to porušenie Lavoisierovho zákona, podľa ktorého energia nevzniká a nezaniká, ale sa len premieňa z jednej formy energie na druhú formu energie či na iné formy energií. A možno práve preto sa môže konektor prejaviť maximálne po dobu Planckovho časového impulzu, pretože inak by Nič pohltilo všetku energiu, ktorá ho obklopuje. Keby sme mu dali dostatok času, možno by pohltilo energiu celého vesmíru!“
V laboratóriu zavládlo hrobové ticho.
Bolo to akoby na nich padol chlad najhlbšej temnoty, akú si človek dokáže predstaviť a vykryštalizoval im mysle a vedomie.
Novaková ostala stáť pri tabuli s kriedou v ruke.
Prešla dobrá minúta bez toho, aby sa niekto pohol, potom Kobayashi pristúpil k tabuli, vzal kriedu a urobil niekoľko výpočtov na prázdnej časti tmavo šedého povrchu.
„Nie,“ povedal nakoniec, „takto to nemôže byť. Funkcia triády presunu udáva, že výkon sa zvyšuje iba v trojrozmernej vzdialenosti, nezávisle na objeme vymeneného priestoru. Takže za predpokladu, že sa udrží konštantná hodnota tohto objemu, určí aj aké množstvo energie vloženej do pokusu absorbuje Nič v čase, keď dva priestory počas výmeny prechádzajú do svojho nového cieľa. Nevidím dôvod, prečo by malo zväčšením vzdialenosti výmeny pri rovnakom objeme Nič zväčšiť svoju kapacitu absorpcie.“
Novaková naňho hľadela vytreštenými očami a zúrivo premýšľala.
Po niekoľkých nekonečných sekundách sa viditeľne zachvela a ešte viac zbledla.
„Nie... nie... to je bláznovstvo, nemysliteľné,“ bľabotala, „to nemôže byť.“
„Čo presne, profesorka Novaková?“ opýtal sa vyplašený Kobayashi.
„Toto!“ ukázala Novaková na konektor nakreslený na tabuli.
Ostatní na ňu nechápavo hľadeli.
„Čo to nechápete?“ kričala, „deformujeme priamo Nič! Konektor vzniká z Ničoho! Je tvorený Ničím! Priestor A vchádza do Ničoho a vynorí sa v priestore B, ktorý sa objaví na mieste bodu A prechádzajúc cez Nič!“
Po tomto boli všetci prítomní úplne dezorientovaní. Bolo to akoby sa im pod nohami stratila zem. Akoby všetky istoty, všetky základy, na ktorých postavili svoje znalosti naraz niečo úplne odplavilo.
„Ale ako... ako môže niečo, čo existuje...“ odvážil sa Drew, „... niečo, čo existuje... vstúpiť do Ničoho, prestať existovať a objaviť sa z Ničoho, začať znova existovať s rovnakými počiatočnými vlastnosťami aj keď na inom mieste?“
Novaková