Etymologický slovník talianskeho jazyka (ESTJ), ako doslovný význam slova, uvádza „prestať dívať sa na hviezdy s cieľom čítať budúcnosť”, podľa Pianigianiho „odtrhnúť zrak od hviezd predpovedajúcich budúcnosť”, v podstate predpovedajúcich dobré znamenia. Etymológia, ktorú navrhuje Cardinali Borrelli: podľa „de-sum”, chýba mi, pociťujem nedostatok.
„Desiderantes” boli vojaci, ktorí očakávali svojich druhov, ktorí sa po bitke ešte nevrátili do tábora.
Očakávať druha, ktorý neprichádza, znamená čakanie, želanie znovu ho vidieť a objať a vyjadruje aj určité znepokojenie pre jeho neprítomnosť.
Takže môžeme uvažovať, že termín de-siderio znamená aj „stáť pod hviezdami a očakávať”.
Nie náhodou má predpona „de“ v latinčine aj intenzifikačný význam, neznamená iba vzdialenie v zmysle predložky, a tu nachádzame pôvod klasického pozerania na hviezdy alebo vyslovenia želania pozerajúc na padajúcu hviezdu.
Sloveso „desiderare – želať“ má podobnosť so slovesom „considerare - zvážiť“, čo znamená preskúmať, pozorne prezrieť, brať ohľad na niečo, premýšľať, uvažovať.
Pôvod je veľmi podobný, tu je latinské slovo sidera skombinované s predponou „cum”, čo znamená „pozorovať hviezdy” s cieľom s ich pomocou predpovedať budúcnosť.
Na tomto princípe funguje horoskop, v ktorom nájdeš „mesiac je priaznivý, preto môžem …“ alebo „hviezdy sú v tejto konštelácii na oblohe, preto …“, toto všetko je „con-siderare – zvážiť“, naopak de-siderare ide nad tento rámec, „ja to chcem, aj keď hviezdy na nebi nie sú priaznivé“.
Naopak, neexistuje podobnosť v podstatných menách: desiderio – želanie zodpovedá slovu considerazione – zohľadnenie, kde prípona
–zione pripisuje slovu menej statický a viac aktívny význam.
Z práve uvedených citátov vyplýva, že slovo želanie je viazaná na neprítomnosť aj prítomnosť niečoho; rodí sa z nedostatku niečoho, ako aj práve kvôli danému nedostatku sa želanie vzbudzuje až tak, že je tento nedostatok je obsahom samotného želania.
Želať si je v podstate to, čo nás identifikuje, to, čo nás niekam vedie a priťahuje, to, čo nám umožňuje pozerať na hviezdy s očakávaním nájdenia správnej cesty, teda s túžbou nájdenia správneho smeru, po ktorom by sme sa mali vydať.
V želaní by sa paradoxne mohlo stať irelevantným dosiahnutie alebo nedosiahnutie predmetu želania. To, čo je dôležité, je samotný pocit túžby, a to preto, že predstavuje určitý druh energie, ako sa generuje automaticky a sama osobe rastie a poháňa človeka určitým smerom.
Želanie v skutočnosti poháňa k určitej méte, poháňa človeka prekonávať prekážky a vyznačovať si vlastnú trasu, cestu, ktorú musí prejsť každý z nás, aby sa dostal k vytúženému cieľu, ale nakoniec nezáleží na tom, či sa dosiahne až vytúžený vrchol, to, čo je dôležité, je samotná cesta. Horolezec pocíti nekonečnú radosť a uspokojenie z dosiahnutia vrcholu, ale radosť a uspokojenie budú úmerné trase stúpania, ktoré bude musieť prekonávať, vynaloženému úsiliu na prekonávanie problémov, tomu, že sa dostal nad rámec svojich pomyselných schopností.
To, na čom záleží, je želanie, pretože želaný predmet je už súčasťou túžby po želanom subjekte a iba vďaka danému želaniu vznikol a existuje postup jeho dosiahnutia a týmto spôsobom nás naše želanie núti vzdať sa našej aktuálnej pozície a vydať sa smerom k želanej, čím sa stáva hnacou silou našej cesty.
Táto cesta, ktorú nás núti vykonať naše želanie, vzhľadom na to, že musíme prekonať naše obavy a strach, nám umožní pochopiť, prečo túžime po niektorých veciach. V skutočnosti, poznanie, prečo chceme určité veci, nám pomôže odhaliť časti nášho vnútra, v ktorých dané želanie vzniklo.