Niečo ale predsa len zostalo. Cítila sa zrazu akoby prázdna. Strnulá. A cítila ešte niečo ďalšie. Nebola si úplne istá, čo to je. Hlavou sa jej neustále mihali obrazy. Obrazy tých chalanov a ich odhalených krkov. A ich pulzu. A stále ešte cítila ten hlad. A túžbu.
Caitlin sa teraz naozaj nechcela vrátiť domov. Nechcela sa vidieť s matkou, obzvlášť nie dnes, a nechcela vidieť ani celé to nové miesto, ktoré bolo stále ešte zaskladané nevybalenými krabicami s ich vecami. Keby tam nebol Sam, možno by sa jednoducho otočila a išla niekam preč. Kam by to malo byť, o tom nemala poňatia – ale aspoň by sa jednoducho poriadne prešla.
Zhlboka sa nadýchla a chytila kľučku na dverách. Naozaj tá kľučka hriala, alebo je jej ruka len tak strašne studená?
Caitlin vstúpila do príliš presvetleného bytu. Cítila jedlo, ktoré sa pripravovalo na sporáku – alebo skôr v mikrovlnke. Sam. Vždy bol doma skoro a robil si sám večeru. Matka nebude doma ešte niekoľko hodín.
"To nevyzerá na dobrý prvý deň."
Caitlin sa v šoku otočila za matkiným hlasom. Sedela tam na gauči, fajčila cigaretu a pohŕdavo si Caitlin prezerala.
"To už si musela ten sveter hneď takto zašpiniť?"
Caitlin sa na seba pozrela a až teraz si všimla tmavých škvŕn, najskôr asi od toho, ako spadla na ten chodník.
"Akoto že si doma tak skoro? " spýtala sa Caitlin.
"Pre mňa je to tiež prvý deň, vieš ako, " vyštekla matka. "Nie si tu jediná nová. Postupné zapracovanie sa. Šéf ma poslal domov skoro."
Caitlin nebola na matkin tón vôbec zvedavá. Nie dneska. Vždycky s ňou hovorila s dešpektom, ale toho večera mala Caitlin všetkého nad hlavu. Rozhodla sa, že nechá matku ochutnať jej vlastnej polievočku.
"Super," vyštekla Caitlin odpoveď. "Znamená to, že sa zasa sťahujeme?"
Matka okamžite vyskočila na nohy. "Dávaj si pozor na jazyk!" Zakričala.
Caitlin si uvedomila, že matka vlastne len čakala na nejaký dôvod, aby na ňu mohla začať kričať. Povedala si, že bude najlepšie matku niečím umlčať a potom čo najrýchlejšie zmiznúť.
"Nemala by si pred Samom fajčiť," povedala Caitlin chladne, vošla do svojej maličkej izby, zabuchla za sebou dvere, ktoré vzápätí zamkla.
Matka ihneď stála pri dverách a búšili na ne.
"Okamžite sa vráť, ty malá drzaňa! Čo si to dovoľuješ, takto hovoriť s mamou !? Kto si myslíš, že kupuje ten chlieb, čo máš denne na stole …"
Toho večera bola Caitlin už tak rozrušená, že sa rozhodla matkin hlas jednoducho ignorovať. Namiesto toho si v hlave znovu prehrávala udalosti dňa. Smiech tých chalanov na ulici. Zvuk ich bijúcich sŕdc. A potom zvuk jej vlastného revu.
Čo sa to vlastne stalo? Kde sa v nej zrazu vzalo toľko sily? Bolo to jednoducho iba vďaka zvýšenému adrenalínu? Časť jej ja si priala, aby to tak bolo. Ale tá druhá vedela iste, že to nie je pravda. Čo sa to s ňou deje?
Búchanie na dvere pokračovalo ďalej, ale Caitlin to takmer nevnímala. Jej telefón ležal na stole, vibroval ako šialený, keď prichádzali nové smsky, emaily a facebookove správy, ale ona si nijako zvlášť nevšímala ani toho.
Presunula sa k svojmu malému okienku a pozrela sa von na ulicu, keď sa jej zrazu vybavil ešte ďalší zvuk. Bol to Jonahov hlas. A spolu s ním aj obraz jeho usmievavej tváre. Tichý, hlboký a pokojný hlas. Znovu si pripomenula, ako krehký sa zdal, ako zraniteľne pôsobil. Potom ho uvidela ležiaceho na zemi, tvár postriekaná vlastnou krvou a jeho viola bola rozbitá na kusy vedľa neho. Zdvihla sa v nej vlna nového hnevu.
A ten sa potom zmenil v obavu. Obavu, či je Jonah v poriadku, či dokázal sám vstať a odísť domov. Predstavovala si ho, ako ju volá. Caitlin. Caitlin.
"Caitlin?"
Za dverami sa ozval nový hlas. Chlapčenský hlas.
Zmätene sa otočila k dverám.
"To som ja, Sam. Pusť ma dovnútra prosím."
Došla k dverám a oprela sa o ne čelom.
"Mama je preč, " povedal hlas na druhej strane. "Išla si kúpiť cigarety. No tak, pusť ma dnu."
Caitlin otvorila dvere.
Sam stál za nimi a na tvári sa mu zračil starostlivý výraz. Ešte mu nebolo ani pätnásť, ale zdal sa byť starší. Vyrástol celkom skoro, už teraz mal cez sto osemdesiat centimetrov, ale jeho telo ešte nestačilo zmohutnieť, takže bol samá ruka, samá noha. Mal čierne vlasy a hnedé oči, rovnako ako ona. Na prvý pohľad bolo jasne vidieť, že sú súrodenci. Caitlin vedela, že má o ňu starosť. Mal ju rád viac než kohokoľvek iného.
Pustila ho dnu a rýchlo za ním dvere zase zavrela.
"Prepáč," povedala mu. "Ja s ňou jednoducho dnes večer nechcem hovoriť."
"Čo sa s vami dvoma stalo?"
"Ako vždy. Skočila mi po krku v prvom momente, keď som sa objavila vo dverách."
"Myslím, že mala dosť náročný deň, " povedal Sam, ktorý sa ich snažil uzmieriť, ako to ostatne robieval zakaždým. "Dúfam, že ju zas nevyhodia."
"Koho to zaujíma? New York, Arizona, Texas … Koho zaujíma, kam sa pôjde zas nabudúce? Naše večné sťahovanie nikdy neskončí."
Sam si sadol k jej stolu a zamračil sa. Caitlin sa okamžite zahanbila za to, čo hovorí. Občas mala príliš rýchly jazyk a hovorila, bez toho aby si to stačila poriadne rozmyslieť. Potom si vždy priala, aby to mohla vziať späť.
"Aký bol tvoj prvý deň?" Spýtala sa v snahe zmeniť tému.
Pokrčil plecami. "Myslím, že to bolo OK." Ľahko sa zhupol na stoličke.
Potom sa na ňu pozrel. "A tvoj?"
Caitlin pokrčila plecami. Niečo vo výraze jej tváre ale muselo byť nápadné, pretože Sam sa nepozrel späť na stôl. Namiesto toho sa uprene pozeral na ňu.
"Čo sa stalo?"
"Nič," povedala vyhýbavo a otočila sa späť k oknu.
Stále však cítila jeho pohľad.
"Vyzeráš … inak."
Zarazila sa a premýšľala, či si naozaj mohol niečoho všimnúť. Či jej zovňajšok naozaj prešiel nejakými zmenami. Prehltla.
"Ako?"
Ticho.
"Ja neviem, " odpovedal nakoniec.
Pozerala sa ďalej z okna. Nejaký muž vonku na ulici pred vinárňou nenápadne podával kupcovi malý balíček.
"Neznášam toto miesto," povedala.
Potom sa otočila a pozrela sa na Sama.
"Rovnako ako ja," odpovedal.
"Dokonca som aj premýšľal, že …" sklonil hlavu, "… že odídem."
"Čo tým myslíš?"
Pokrčil plecami.
Pátravo si ho prezrela. Vyzeral silno nespokojne.
"Kam?" Spýtala sa.
"Možno … skúsiť nájsť ocka."
"Ako? Nemáme najmenšie poňatie, kde by mohol byť."
"Môžem to skúsiť. Možno ho nájdem."
"Ale ako?"
"Ja neviem … ale môžem to aspoň skúsiť."
"Sam. Pokojne teraz môže byť aj mŕtvy. Nič nevieme."
"Nehovor tak! " Zakričal náhle