Poviedky a krátke prózy. Martin Kukučín

známky to vytrvalej roboty, ale mal pozostatky mozoľov mäkkých, ktoré dostáva len ten, čo v robote nedrží miery. To vám tak ide, ako — nehodno primeriavať — so zlým volom: raz sa zasekne, druhý raz trhne. Takýto vôl potom dostáva na šiji mozole. Tak i Trovkovič mal mozole od neriadnej roboty. Nuž a že Ondriš Trovkovič s robotou nezostával na chvoste, to je zásluhou jeho pilnej ženy Katry, ktorá neraz musí poťahovať za muža. Táto Katra je sestra Rafikova.

      „Ba hroma!“ zvoláte vy, keď po deravých krpcoch, nezapätých na nohaviciach háčkoch a červenom kožúšku poznáte, že Ondriš je nie sedliak, ale zeman.

      Nuž darmo je, hoci nosí čierne, čo hneď otrhané nohavice a košeľu s úzkymi rukávmi, predsa si vzal sedliacke dievča Katru Rafikovie za ženu.

      „Berieš si sedliačku?“ spytovali sa ho zhrození zemani. „Hej!“

      Od tých čias Ondriš Trovkovič je vytvorený z kúdeliansko-zemianskych kruhov. Zanevreli naň všetci. Nuž ale Ondriš nerobí si z toho ani mačný mak. Čo jeho do ľudí, i do zemanov, len keď má zapekačku, dohán a teplý prípecok. Akí by mohli byť ľudia šťastní, keby sa neuháňali za márnosťami tohto sveta. Len pozrieť na Ondriša, keď otvára dohánový paklík a keď fajočku zahrabe do horúceho popola! A ešte keď si vloží do úst a sadne na teplý prípecok! Vtedy zmiznú všetky vrásky s jeho starého čela a on, hoci je chudobný ako kostolná myš, nečaroval by sa ani s direktorom slávnej famílie. A trochu má i pravdu.

      Direktor napr. mozoľuje od rána do večera, v lete kosí, až sa mu štica parí, v zime mláti, až sa v dedine ozýva, a čo má z toho všetkého? Peniaze mu bez osohu trčia v kapse, ani si len toho dohánu nedožičí za ne. Hej, mal by ich len Ondriš! Ten by si kúpil za ne celé koleso dohánu, i prach by z neho vytriasol a len potom by si zapiekol.

      Stará Katrena neraduje sa veru, že jej švagor prišiel. A veru nie div, lebo v izbe sa už ťahá dym z Ondrišovej zapekačky. Kým z domu sem prišiel, dve fajky vykúril. Prvá fajka mu trvala až po vyheň. Tam je oheň, Ondriš nemôže ho obísť. Vojde dnu a zapečie si. Nuž veď ako by on mohol ísť nič po nič tak bez fajky; švagor by ho potom ani nepoznal.

      „Nuž ideš, Matejko, ideš?“ a pohladil chlapca po bielej hlave.

      Chlapec sa znova pustil do plaču a utiera si oči, ako by ho ujčekov dym štípal.

      „Na, doniesol som ti na cestu; peniažky si varuj!“

      A ujček dal Maťkovi dvadsiatnik, na ktorý už od dvoch mesiacov bol sporil. Chlapec vpustil ho do mešteka, čo mu mať včera večer ušila a dnes ráno na hrdlo priviazala. Keď Ondriš takto obdaroval chlapca, za dobré uznal dať mu i pár naučení.

      „Pekne sa drž, majstra slúchaj, veď ti ono bude tam dobre.“

      Maťko veľmi nepočúva ujčekove reči, on sa celkom iným zapodieva. Hľa, tu je už dvadsiatnik, toľko peňazí! Vlani mal síce na Trojicu mnoho peňazí, ale ešte i vtedy chybovaly dva groše do dvadsiatnika. Prišiel sem i Maťkov vrstovník, susedovie Janko. Ach, ako závidel Matejovi dvadsiatnik! Bol by hneď pristal ísť do sveta, len aby i on taký peniaz dostal. A ako sa díval na Maťkove háby!