„Predo mnou hovoríš — ale potom! On tiež tak hovorieval...“ a mimovoľne vzdychla.
Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká — zamrzelo ho to.
„A ty si želieš za ním? Neželej ty nič!“
Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala.
„Ako by neželela: mňa opustil — má druhú.“
Husárove líca zahorely. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol:
„Neboj sa — ja ťa neopustím! Vieš, koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe som pošepol; ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma i ubili preto...“
Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej — bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už bol unesený tým úsmevom. Vo vrchnej gambe pocítil trhanie.
„Však pamätáš? A ty si tiež potom bočila — ani čo by sme sa neboli nikdy videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie — to ma tak mrzelo! No, ale je už aspoň dobre.“
Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej, len ďalej.
„Nuž a čo teraz?“
Ondráša otázka zarazila. Nechápal, ako sa nemôže dovtípiť.
„Teraz? Dopasiem a — soberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj — ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.“
Zuzka bola zas veselá — dobrá vôľa vrátila sa jej, Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčily jeho reči. No ona chcela si ešte zahrať s ním.
„A jesť — čo budeme jesť?“
„Jesť? Niečo len vypasiem — to nám bude dosť“
„Ale si moc prepásol. Koľko ti chýba husí?“
„Ani jedna. Uver: ani jedna.“
A položil si na prsia dlaň.
„A Fialovie hus — kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“
Husár počúval bez slova — potom sa dobrácky usmial.
„Fialovie hus! Keď zašla do hory. Bolo jej ta nechodiť — mohla už mať rozum! A Rúbalovie prišla domov — to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im zo dvora ujsť — nebolo jej nikdy dosť. Zašla niekde do sadu — otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“
„Nuž jesť by už len bolo čo, ale kde bývať?“
„No, veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.“
„Ja — ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať. Ja sa chcem len svojho držať.“
„Dobre — vystavím... malý domček.“
„A v čom pôjdeš na sobáš?“
„V čom? Mám v čom.“
A husár obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedaly lenovskému kroju: boly cele také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú — lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina.
„Musíš mať háby ako iní mládenci.“
„Dá mi ušiť totka — keď dopasiem. Povedala, že mi kúpi i kožuštek.“
„Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha-ha-ha!“
Zuzka, zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč.
„Ty — neutekaj! Pozajtre je sobota, prídem si po pero.“
„Nie — pozajtre nie. Veď ti ja poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“
Ondráš sa uspokojil.
„Dobre, dobre!“
„Zuzka, strmým krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou — páčila sa mu.
„Hm... bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier — nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie — ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...“
A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel — ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň.
Kapitola 3
Husárova totka bývala v poriadnom domčeku prostred dediny. Je už vdova, a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka, a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou.
Len vo svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať. Inde na čo sa poberie, to i vykoná — no doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje — a to všetko darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej pred ňou, jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani špatné slovo — nič. Iný na jej mieste bol by prestal perly do blata, hádzať a vodu do koša liať — no jej energická povaha nemôže strpieť nijakého odporu, robí nové a nové pokusy.
No márna práca mechúr do vody tisnúť, a ešte márnejšia Ondráša chcieť preinačiť. Machuľa bude Machuľou — kým len jedna vrana bude kvákať.
Totka práve prišla zo žatvy a ustatá odpočíva si na podstene. Tu kde sa vezme, tu sa vezme — milý Ondráš vojde do dvora. Jeho tvár nakrivená úsmevom. Vidno, že príroda určila ho biede, strádaniu — tento úsmev mu tak nesvedčí! Totka zvedavo pozerá naň, cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu.
„Totka, keby ste vedeli!“ „Keby som vedela — nemusel by si mi povedať.“
„Nuž poviem vám čosi.“ „No!“ posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo sa nad ním — oteplelo, zahorelo k nemu láskou, materinskou láskou. Keď takto túlieval sa k nej, prišla jej vše na um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli odporúčala jej svoje jediné, nešťastné dieťa... Oči jej zvlhly — pohladila parobka po jeho drsných vlasoch. I posmelila ho ešte raz: „No — veď už len povedz, ak je niečo dobrého.“
„Čidali že dobré! Idem sa ženiť.“ „Čo ti zas máta v hlave? Že-e-niť?“ „Hej, ženiť,“ prisvedčil s dôrazom Ondráš. „A koho berieš — či metlu?“ „Zuzku Bežanovie.“
„Nože ma, prosím ťa, nejeduj. Zuzku Bežanovie! To len tak — Zuzku Bežanovie. Za teba, synku, ani Cigánka nepôjde — nie to Zuzka Bežanovie. Čo si to len zas nabral na tej paši do hlavy! Povedala som ti, aby si tam nemilobohu nevylihoval, ale aby si si radšej z Nového zákona niečo prečítal. Zuzku Bežanovie!“
A totka bola už tam. Z jej hlasu všetka mäkkosť zmizla. Ondráš len ešte prisviedčal: „Hej! Zuzka... pôjde za mňa — povedala.“ „Iba ak jej rozum za sáru padol!“ „Ona povedala. Len čo dopasiem, bude sobáš.“
„Veď ťa on starý osobáši!