Jej rodičia boli obaja katolíci, ale jej matka bola veľmi prísna katolíčka a jej otec o niečo menej. Jej matka sa bála posmrtného života, aspoň to tvrdila, ale nie kvôli sebe, pretože sa považovala za dobrú katolíčku a bola presvedčená, že jej miesto v nebi je už zaistené, pokiaľ si naďalej plní svoje povinnosti. Čo sa týka Megan, problém bol v tom, že jej matka si myslela, že súčasťou jej povinností je zavrieť svoju dcéru do uhoľnej pivnice, a preto tam teraz bola.
Jej otec sa tiež narodil ako katolík, ale nebol taký prísny ako matka. Veril, že ak ľudia chcú riskovať večné zatratenie, je to ich voľba. Záležalo mu na vlastnej duši a na tých, ktorých miloval, ale veril v slobodnú voľbu, malé dievčatká nevynímajúc.
Megan milovala oboch svojich rodičov napriek tomu, čo jej matka urobila, pretože hoci bola mladá, uvedomila si, že jej matka chcela pre ňu len to najlepšie. Dokonca sa ich pokúsila milovať rovnako, ale podľa Meganinho názoru problém spočíval v tom, že jej matka buď nemala dobrých učiteľov, alebo sa príliš bála, aby uverila vlastným očiam, ušiam alebo zmyslom.
Nebola si celkom istá, o čo ide, len vedela, že ich má a mali ich aj iní, ale že sa k nim matka nepriznala a tak nechcela uveriť, že ich majú aj ostatní. „Napokon,“ hovorievala, „mám tridsaťštyri a ty máš iba dvanásť. Študovala som na katolíckej škole, zatiaľ čo ty chodíš na bežnú školu, ktorá uznáva viaceré náboženstvá.“
Jej matka zjavne nemala problém s komplexným školským systémom, ale vypľula slová „viaceré náboženstvá“. Megan nikdy nepochopila, čo jej vadilo. Stretla dobrých aj zlých, chytrých aj iných, a väčšinou nešlo o nábožensto.
Jej matka spadala do kategórie dobrých, šikovných a priemerne uvedomelých ľudí.
Jej otec bol dobrý, šikovný a spravodlivo uvedomelý.
Megan samu seba hodnotila ako dobrú, primerane šikovnú a veľmi uvedomelú.
To bol jej problém. Preto sa chúlila v rohu čiernej uhoľnej diery so všetkým možným, čo sa pravdepodobne plazilo po nej hneď v tejto chvíli. Pri tejto myšlienke sa striasla, ale vzlykanie teraz ustalo, ako od začiatku vedela, že nakoniec prestane.
Vedela, že má dve možnosti.
Mohla povedať svojmu otcovi, čo sa s ňou deje za jeho chrbtom, a spôsobiť spor, ktorý by mohol viesť k rozvodu a k prevzatiu do opatery, alebo mohla predstierať, že o tom nevie, ako to bežne robila.
Megan sa naučila, že najlepšie, čo mohla urobiť, keď bola zatvorená v pivnici, bolo myslieť na niečo iné, a najradšej myslela na svojich priateľov. Nemala veľa priateľov, ale boli pre ňu výnimoční. Jej obľúbenými priateľmi boli jej dedo, Wacinhinsha a jej mačka.
Zavrela oči, pokúsila sa uvoľniť a pokúsila sa predstaviť si ich, ako stoja pred ňou alebo sedia vedľa nej. To jej vždy dodávalo hrejivý pocit, a tak to urobila vždy, keď bola naštvaná. Bol to jeden z jej malých trikov na zvládanie, keď sa život zdal nespravodlivý.
Megan si myslela, že cíti, ako sa niečo opiera o jej stehno, a začula tichý zvuk, ktorý tlmil jej sveter.
Na chvíľu stuhla.
1 2 ZVYŠOVANIE POVEDOMIA
Všetko sa to začalo, keď bola batoľa. Cez deň zvykla byť s babičkou z matkinej strany, pretože obaja jej rodičia pracovali. Rodičia jeho matky boli tradičného typu, keď manžel chodil do práce a manželka zostávala doma a robila v domácnosti všetko, čo mohla, keď sa deti už vydali či oženili a odišli z domu. Pani Whiteová nikdy nemala svojich vlastných priateľov. Všetky jej priateľky boli manželkami kamarátov jej manžela, a tak keď zomrel, pani Whiteová nemala prakticky nijakých priateľov.
Pani Whiteová si občas myslela, že z nudy a osamelosti zblázni.
Mať Megan na starosť sa cez deň a príležitostne aj v noci bolo preto darom z nebies. Pani Whiteová chcela povedať mnohým ľuďom, že ju nuda prestala privádzať do šialenstva, ale po rokoch si Megan často kládla otázku, či neprišla príliš neskoro na to, aby zastavila ten proces.
Prvý náznak toho, že niečo nie je v poriadku, bol, keď bola Megan ešte dieťa. Megan začala ľavou rukou vyberať hračky a veci, čo bolo pre pani Whiteovú veľmi zlé znamenie. Spočiatku pani Whiteová jednoducho presunula predmet do Meganovej pravej ruky a povedala: „Ľavá ruka zlá, pravá ruka dobrá“, ale po niekoľkých týždňoch, keď sa Megan stále „nenaučila“ robiť veci správnym spôsobom, dostala klepnutie na ľavú ruku a tiež napomenutie, že ľavá ruka je zlá.
Ako každé dieťa v tomto veku, po takom prísnom pavlovianskom tréningu sa Megan naučila používať pravú ruku. Jej babička sa tak tešila z toho, ako Megan reaguje na jej tréning, že jedného dňa triumfálne oznámila radostnú správu svojej dcére, ktorá si nevšimla, že Megan teraz na vyberanie vecí používa výlučne pravú ruku, zatiaľ čo predtým uprednostňovala ľavicu.
Suzanne, Meganina matka, si o tom nemyslela nič. Vedela, že jej matka má nejaké „svojské spôsoby“, a dovolila jej ich používať. Na čo si však nemohla spomenúť bolo, že ich jej matka praktizovala aj na nej a že inak by z nej bol iný človek. Po prvé, bola by sama ľaváčkou.
Suzanne nepovedala svojmu manželovi Robertovi, že Megan sa narodila so sklonom k používaniu svojej ľavej ruky, ale nechala ho z nej „vytĺcť“, pretože sám bola ľavákom a oveľa tolerantnejším k takým starým poverám. Bol by proti. Jedným z dôvodov, prečo pani Whiteová nemala Roberta v láske, bolo, že bol ľavák, ale domnievala sa, že už je neskoro na záchranu jeho duše.
Vyskúšala všetko, čo bolo v jej silách, aby zabránila Suzanne sa zamilovať a potom si nakoniec vziať Roberta. Naliehala, zakázala jej vychádzať, prestala jej dávať to jej skromné vreckové a dokonca ju zamkla v skrini na metly pod schodmi.
„Nechce sa mi veriť, že moja dcéra by sa chovala tak, ako sa chováš ty,“ keď kričala, často búchala do dverí skrinky. „Myslím, že v nemocnici muselo dôjsť k zámene. Nemohla som porodiť dcéru ako ty.“
Suzanne mala šťastie. Mali doma uhoľnú pivnicu, nie dieru na uhlie, ale skrinku na metly považovala za desivé miesto, ešte aj ako tínedžerka, a to pre rovnaké dôvody, pre ktoré sa to nepáčilo Megan, ba čo viac, pretože Pani Whiteová povedala svojej dcére, že tam sú pravdepodobne „démoni a diabli“. Pri takýchto príležitostiach Suzanne poradila, aby sedela ticho v kúte a zakrývala si hlavu, „aby si ju démoni a diabli nevšimli.“
Keď sa Megan naučila rozprávať, pani Whiteová to brala ako osobný triumf. Suzanne ani Robertovi v tejto veci vôbec neprisudzovala nijaké uznanie a svojim priateľom povedala, že takzvaní „moderní rodičia“ nemajú čas na svoje deti a že keby nebolo ich starých rodičov, nasledujúca generácia by bola „úplnými hlupákmi.“
Väčšina známych pani Whiteovej vedela, aká je, a buď iba naoko súhlasne prikývli, zmenili tému alebo sa ponáhľali preč, ak to bolo možné. Konverzácie často prebiehali v duchu:
“Ach, pani Whiteová, som si istá, že odvádzate skvelú prácu a pomáhate svojej dcére tým, že si sa staráte o malú Megan… Aké sú tento rok begónie? “
A tak bola malá Megan ponechaná na pospas vrtochom svojej babičky, pretože pán White už nebol na zemi, aby držal jej predstavy pod kontrolou, hoci, ako sa neskôr ukázalo, nebola to celkom pravda. Keď sedela na zemi pri nohách pani Whiteovej, Megan niekedy natiahla hračku a ponúkla ju „dedkovi.“
Pani