Po návrate do penziónu bolo ticho, ale cez zatvorené dvere vychádzal tlmený zvuk televízie. Slim otvoril dvere a uvidel pani Greysonovú spať v kresle pred elektrickým krbom. Diaľkový ovládač spočíval na stoličke vedľa nej, ako keby bola chcela stíšiť zvuk a potom usnúť.
Slim vyšiel hore. Hodiny si položil na posteľ a potom išiel von. Pol kilometra cesty pred jediným dedinským obchodom našiel Slim telefónny automat. Zavolal priateľovi späť do Lancashire. Kay Skelton bol odborníkom na lingvistiku a prekladateľstvo, Slim ho poznal zo svojich vojenských čias a predtým s ním spolupracoval. Slim vysvetlil starý list nachádzajúci sa v zadnej časti hodín.
„Potrebujem vedieť, čo je na ňom napísané, ak vôbec niečo,“ povedal Slim.
„Pošli mi to doporučene,“ povedal Kay. „Nie je to niečo, čo by som ja vedel urobiť, ale mám priateľa, ktorý mi môže pomôcť.”
Po ukončení hovoru bol Slim prekvapený, keď zistil, že obchod je stále otvorený, dokonca aj takmer o šesť pätnásť.
„Práve zatváram,“ zaznel prísny pozdrav predavačky, staršej ženy s tak kyslou tvárou, Slim pochyboval, že by sa vedela usmiať, keby sa o to aj pokúsila.
„Budem len minútu,“ povedal Slim.
„Ach, to hovoria všetci, viete?“ Povedala s úškrnom a sarkastickým smiechom, vďaka čomu si Slim nebol istý, či si robí srandu alebo je drzá.
Po kúpe obálky sa Slim dozvedel, že áno, obchod fungoval aj ako miestna pošta, ale napriek tomu, že áno, dokázala zabezpečiť doporučené zásielky, za poštové služby mimo prevádzkových hodín sa vyžadoval príplatok.
„Je to odtiaľto ďaleko do Trelee?“ Spýtal sa, keď ho obchodníčka nie tak nenápadne nahnala k dverám.
„Prečo by ste tam chceli ísť? Nie je tam veľa pre turistov.“
„Počul som, že tam je niečo záhadné.”
Predavačka prevrátila očami. „Ach, myslíte Amosa Bircha, hodinára. Myslela som si, že už je to otrepané. Čo sa staráte o to, že starý muž zmizne?”
„Som súkromný detektív. Príbeh ma zaujal.”
„Prečo? Dá sa toho usúdiť veľmi málo. Najal vás niekto?”
Do slova „najať“ vložila toľko opovrhnutia, že Slima zaujímalo, či mala obchodníčka v minulosti s očkami zlé skúsenosti.
„Som na dovolenke,“ povedal. „Ale viete, čo sa hovorí - raz policajt, vždy policajt.”
„Hovorí sa to, však?”
„Takže... doľava alebo doprava z dediny?”
Predavačka opäť prevrátila očami. „Severne po starej Camelfordovej ceste. Môžete vidieť tabuľku - kedysi existovala, ale už sa nekosí burina tak, ako kedysi. Asi desať minút autom.”
„A pešo?”
„Hodina. Možno trochu viac. Ak poznáte skratku okrajom Bodminu, dá sa ušetriť čas, ale buďte opatrný. Bývala to banícka krajina.”
„Vďaka.”
„A vezmite si niečo na jedenie. Toto je jediný obchod odtiaľto, kým sa nedostanete do autoservisu Shell na A39 kúsok od Camelfordu.“
Slim prikývol. „Vďaka za informácie.”
Predavačka pokrčila plecami. „Ak chcete moju radu, ušetrila by som si to úsilie. Nie je toho veľa čo vidieť, len starý statok, a nie je toho veľa čo vedieť. Keď Amos Birch zmizol, uistil sa, že ho nikdy nenájdu.“
6
Nasledujúce ráno dážď zdravil Slima, ale pani Greysonová mala rovnako veselú náladu, ako ju vždy, keď vysvetľoval, že ide von.
„Nie je to najlepší deň pre bažiny, nemyslíte?“ povedala. Keď Slim pokrčil plecami, dodala: „Myslím, že mám dáždnik, ktorý by som vám mohla požičať, ale na bicykli ho len ťažko môžete použiť a v každom prípade vietor tam hore by s ním narobil riadnu paseku.“
Slim zvažoval, že ju nebude brať vážne a aj tak o dáždnik požiada, ale napokon sa rozhodolrisknúť to so svojou denne nosenou bundou. Pani Greysonová mu však ponúkla starú mapu, pričom Trelee bolo označené ako zväčšená bodka o niekoľko štvorcov mriežky nad miestom, kde Penleven dostal viac priestoru, ako by si zaslúžil jeho riedky zhluk domov.
Cesta bola taká, akú očakával od Cornwallu kdekoľvek od A30 alebo A39: nekonečný kľukatý pruh ledva dostatočne široký na to, aby ním mohli prejsť dve vozidlá, spleť slepých rohov a skrytých križovatiek, ktoré sa ponárali do zalesnených údolí a znenazdajky sa novu objavovali kopce poľnohospodárskej pôdy a vresoviska. Klaustrofóbne živé ploty sa občas otvorili, aby odhalili drsne krásne panorámy hmlistého otvoreného priestoru, ale pri prechádzaní temnotou vrhanou previslými stromami a jediným spoločníkom, ktorým bol vzdialený štekot psa alebo plač vtáka, sa Slimova predstavivosť začala pohrávať s obrázkami znetvorených tiel a správami o pátraní po nezvestných osobách v zadnej časti nedeľných novín.
Trelee, na okraji cesty, kde by podľa mapy mala byť dedina, bolo sotva tucet domov rozmiestnených po kilometri plochšieho úseku, prerušeného bránami do otvorených polí s výhľadom na bažiny Bodminu. Niekoľko poľnohospodárskych lánov zmizlo v skrytých údoliach, zhluky odľahlých stodôl a statkov odhaľovali iba strechy cez bezlisté stromy.
Slim reťazou pripevnil svoj bicykel k bráne v blízkosti nápisu oznamujúceho TRELEE sebavedomým písmom. Tráva okolo neho zľahla, akoby ju pobil palicou. Pokračoval pešo a premýšľal, či to nebola márna cesta. Tri najbližšie domy boli moderné bungalovy vzdialené od hlavnej cesty. Nikto nemal vonku autá, čo naznačovalo, že obyvatelia boli v práci v nejakej ďalekej metropole. Všimol si niekoľko ďalších známok života: rozhádzané detské hračky na príjazdovej ceste jedného, elegantne sediaca mačka v okne iného domu.
Blízlo bungalovov boli tri staršie chalupy s kamennými múrmi a šindľovou strechou, obraz ako vyšitý do cestopisu o Cornwallskom zapadákove. Prvé dve vyzerali prázdne, brány zavreté a poštové schránky prelepené, ale v tretej záhrade čosi robil starý muž, ktorý sypal zvyšky mŕtvych rastlín na hromadu kompostu a potom staré bedničky naukladal na hromadu.
Slim zdvihol ruku, aby odpovedal na zdvorilý pozdrav.
„Dobrý deň, možem vás zdržať na minútu?“ Zavolal.
Muž sa pomaličky priblížil. „Samozrejme. Ste tu nový?”
„Len tadiaľto prechádzam. Dovolenka.”
Muž zamyslene prikývol. „Pekne. Ja by som sa vybral niekam trochu bližšie k pobrežiu, ale každý má rád niečo iné.”
Slim pokrčil plecami. „Bolo to lacné.”
„Pochopiteľne.”
„Hľadám niekoho, kto by mohol poznať Amosa Bircha,“ povedal Slim slová skôr, ako si dobre rozmyslel, čo hovorí. „Viem, že už zomrel, ale napadlo mi, či má možno manželku alebo syna. Našiel som niečo, čo by mu mohlo patriť.“
Muža viditeľne znepokojilo meno Amos. „Či už zomrel, alebo nie, je diskutabilné. Kto to chce vedieť?”
„Volám sa Slim Hardy. Bývam v penzióne