Úrad šerifa v Rocklande má pod svojou správou celú pobrežnú oblasť Knox County a veľkú časť horského úbočia nad ním. Nachádza sa v starej budove, postavenej v neoklasicistickom štýle vo voľnej prírode, v blízkosti okresnej cesty, ktorá vedie zo South Hope do Rockville. Vzhľadom na rozsiahlosť územia, ktoré spravuje, je úrad dobre vybavený. Helen sa vlečie hore schodmi, ku vchodu, orámovanému krátkymi bielymi stĺpmi, ktoré podopierajú priečelie. Zamrmle na pozdrav agentovi Dowerovi, ktorý vykonáva funkciu vrátnika a vojde potajomky do chodby, vlečúč za sebou s nechuťou svoje nohy. Nebola nikdy taká spokojná so svojou prácou. Pracovala v meste, ktoré bolo celkom pokojné a myslela si, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa v to ráno nič strašného nestane a ona bude mať čas, trochu sa pozbierať. Veľmi si potrebovala sadnúť a mať oči čo najdlhšie zatvorené. Zdalo sa jej, že padne únavou. Veď strávila celú noc tým, aby zo svojej mysle vypudila obraz toho vystrašeného chlapca, zvierajúceho korman svojho bicykla. Prejde chodbou so sklonenou hlavou a mieri si to priamo do svojej kancelárie. Odpovie pritom kývnutím a zamrmlaním na pozdravy agentom, ktorých stretne po ceste.
„Helen“, pokúša sa ju zastaviť telefonistka svojím prenikavým hlasom. Ale ona na ňu hodí len pohľad plný utrpenia a zdvihne ruku ako by chcela povedať: "čokoľvek mi chceš povedať môže to počkať," a pokračuje svojou cestou. Cindy sa za ňou rozpačite pozerá, pretože nečakala takúto reakciu. Potom pokrčí ramenami a pomyslí si "tým horšie pre ňu.“ Helen má na chvíľu pocit viny, že sa k nej zachovala nezdvorilo. Potom však, súdiac podľa úzkosti v jej hlase, začína mať podozrenie, že to ráno asi nebude také pokojné, ako dúfala. Otvorí dvere do svojej kancelárie a začne hlasno zívať. Dozíva, až keď sa dvere za jej chrbtom zatvoria.
„Na zdravie!“ zakričí nečakane nejaký mužský hlas, až ju vyľaká. Napriek tomu, že mala ešte stále otupené zmysly a kvôli dvom veľkým slzám, videla rozmazane, Helen usúdi, že postava a hlas sú jej akési známe. Niekoľkokrát si pretrie si oči a keď jej zrak už znovu začne slúžiť, pozrie sa frustrovane na muža, ktorý sa rozvaľuje v jej kresle. Doktor Stevenson bol asi absolútne posledný človek, s ktorým chcela v to ráno mať niečo do činenia.
„Dnes ráno, si si dala akosi na čas!“hovorí on a pozerá sa na hodinky. Potom siahne po pohári džúsu z červeného pomaranča. Ona ho však pretne ostrým pohľadom a donúti ho stiahnuť ruku. Zatiaľ, čo hľadá slová, aby mu odpovedala čo najvhodnejším spôsobom, poškriabe sa silno na malíčku pravej ruky, ktorý ju po predchádzajúcej noci neznesiteľne svrbí. „Ah, aké milé prekvapenie“ prehodí skľúčene. Prídem do práce po dvoch bezsenných nociach a nájdem tu akéhosi chlapa, ako si pokojne sedí v mojom kresle, s nohami prekríženými na mojom stole. A ako keby to nestačilo, tento chlap, ktorý mi okrem iného práve zjedol raňajky, nie je hocikto, ale súdny lekár. Ak je v mojej kancelárii súdny lekár, znamená to, že o chvíľu tu bude aj nejaká mŕtvola! Uhádla som?
Stevenson ukáže na chodbu, v smere, ktorý vedie do márnice. Upresní, že mŕtvola je už na stole. Potom zdvihne ruku, aby jej ukázal prstami písmeno "V". Na znak toho, že v skutočnosti, sú mŕtvoly dve. Najprv si Helen myslela, že doktor sa len na chvíľu u nej zastavil, a že ako zvyčajne si ju chce iba, tým svojím prízemným spôsobom, doberať a pripraviť pritom o raňajky. Ale keď sa naňho znovu pozrie, uvedomí si, že na jeho tvári nie je ani len náznak úsmevu.
„Ah Bože, dnes to teda dobre začína...“ prehodí pesimisticky. On len rozhodí rukami, akoby chcel povedať, že za to nemôže. Potom ukáže na zaprášený bežiaci pás v rohu kancelárie. „Ešte stále sa udržiavaš v kondícii?“ pýta sa. Ona sa nezúčastnene otočí k náčiniu, ale ihneď si spomenie, že to je len jeden z jeho obvyklých trikov. Otočí hlavu dozadu a prekvapí ho, ako už znovu naťahuje dlaň k džúsu. Helen si dá ruky v bok a otrávene sa naňho pozrie. On predstiera, že len zhŕňa omrvinky zo stola. Potom si upraví košeľu.
„Nezapla som ho už poriadne dlho...“ vraví Helen a obíde stôl. On sa zatiaľ postaví, aby jej uvoľnil miesto. Keď sa Helen usadí, znovu si musí poškrabať malíček. Znovu pritom zazíva.
„Čo sa ti stalo s malíčkom? Nevyzerá veľmi dobre.“
„Čo chceš tým povedať?“ opýta sa a skloní sa, aby sa mu lepšie prizrela. Doposiaľ nepridávala dôležitosť tomuto nepríjemnému svrbeniu, ale výraz v jeho tvári ju mierne vydesí.
„Neviem, súdiac podľa farby pokožky by som povedal, že sa jedná o nekrózu...ak by som bol tebou, šiel by som ihneď ku kožiarovi, aby sa mi na to mrkol“ radí jej Stevenson a chytí ju za ruku, aby sa na ňu lepšie pozrel. Ale ona stiahne rýchlo ruku späť. „Nevšímaj si môj prst a radšej mi povedz, kto to tam je!“ vraví. Potom vezme pohár a dá si zo dva dúšky šťavy, lebo začína cítiť sucho v hrdle.
„Neviem, nemali pri sebe doklady a ich auto bolo bez evidenčného čísla.“ informuje ju doktor a ona vyvráti oči dohora. V duchu zahreší a pomyslí si, že to je asi najhoršia situácia na začatie vyšetrovania. „Kde ich našli?“
„Ako sa zdá, tí dvaja mali predvčerom v noci chuť na láskanie a uchýlili sa do lesa za Camden Hill, v blízkosti jazera Megunticook Lake. Čo sa stalo potom, nemôžeme vedieť. Dnes ráno za úsvitu ich našli. Vďaka anonymnému telefonátu. "
„Vravel si, predvčerom v noci?“ spýta sa Helen prekvapene.
„Vravel som, predvčerom v noci“ potvrdí on.
„A ako môžeš vedieť, že tam boli dva dni?“
„Vieš ako dlho robím túto prácu, však?“
Prikývla a v duchu sa pýtala, ako je možné, že telá boli nájdené práve tam. V predošlých dvoch dňoch prehľadali túto oblasť krížom krážom, so všetkými možnými prostriedkami, keď sa pokúšali nájsť Harryho. Ako si mohli nevšimnúť auto s dvoma mŕtvolami vo vnútri?
„Niečo nie je v poriadku?“ spýtal sa doktor, keď si všimol jej rozpaky.
„Nie nič, myslela som na niečo iné“ zaklamala. „Čo sa im stalo?“
„Ešte neviem, zatiaľ som sa len tak zbežne pozrel, ale obhliadka nepreukázala traumu nijakého druhu. Keď budeš pripravená, môžeme začať s pitvou.“
„...môžeme?“
„Áno, povedal som presne to.“
„A prečo si myslíš, že sa zúčastním pitvy?" pýta sa zmätene.
„Moja asistentka sa hodila na péenku a vieš dobre aj sama, že súdnu pitvu nesmiem vykonať sám. Budeš mi len podávať nástroje. Nebude to po prvýkrát, nie?“
Bohužiaľ, nebude“ povedala a znechutene odsunula pohár s červenkastou tekutinou, ešte dopoly plný, „a uisťujem, ťa, že to nepatrí k mojim obľúbeným činnostiam.“
„Chápem ťa“ povedal vážne doktor. „Môžem?“ dodal hneď chrapľavým hlasom a ukázal na šťavu. Keby bol ešte ďalšiu minútu bez pitia, asi by sa udusil Heleniným sendvičom. Prikývla. Pomyslela si, že podľa apetítu, to vyzerá skôr ako keby sa práve vrátil z behu, a nie že sa chystá vykonať pitvu. Potom sa v duchu spýtala, kde sa doňho vojde všetko to jedlo, keď je taký vysoký a chudý. Vypil džús na dúšok, potom si utrel ústa chrbtom ruky a vstal.
„Si hotová?“ posúri ju s náznakom figliarskeho úsmevu na perách.
„Som hotová