„Nick, spoj sa ihneď s krízovou jednotkou a zaisti, aby okamžite začalo pátranie. Do desiatich minút chcem aspoň šesť lietadiel, ktoré budú prehľadávať oblasť! Ak Atlantis spadol do vody, pozostatky a olejové škvrny je vidieť na míle. Možno, že sa posádka katapultovala von a prežila to. Môžeme ich ešte zachrániť. David, spoj sa s námorníctvom a požiadaj o okamžitú podporu najbližšej lode.“ nariadil. „Nemohli len tak zmiznúť a hlavne sa nemohli vzdialiť. Máme ich dráhu a ich posledné súradnice. Musíme ich nájsť, aj keby sme mali dať do pohybu celú americkú armádu!“ buchol päsťou po stole.
Príbuzní a novinári, orgány a zvedavci, ktorí sa dokázali nevedno akým spôsobom dostať k pódiu, sa pozerali v nemom úžase ako raketoplán pomaly, z ničoho nič, zmizol z maxiobrazovky, ktorá dominovala pódiu. Ale hlavne, vďaka myšlienke zverejniť nezašifrované rozhovory medzi posádkou raketoplánu a kontrolnou sálou, všetci takto počuli posledné zúfalé volanie o pomoc majora Salasa. Teraz sa všetci pozerali smerom k sektoru vyhradenému orgánom, v očakávaní nejakého vysvetlenia. Generál sa z nejakého dôvodu obrátil na zodpovedného za vonkajšie vzťahy, aby nejako zasiahol, pretože on nijako nevedel, čo povedať. Ten odpovedal prázdnym pohľadom, pretože nemal ani len predstavu o tom, čo sa stalo. Hneď potom, vzal do ruky telefón, aby sa spojil s Houstonom. Na maxiobrazovke sa ešte niekoľko minút zobrazovali zábery modrej oblohy. Potom ju konečne niekto vypol. Záchranári ihneď nasadli do dopravných prostriedkov, ktoré ich odviezli k budove vedenia. Muž a žena, obaja vo veku okolo šesťdesiatky, sa objímali a ticho plakali. Po rokoch márnych sľubov ich synovi, konečne porazili strach z lietania a preleteli v lietadle tisíc dvesto míľ, aby ho aspoň posledný krát videli, ako vychádza z raketoplánu.
„Mami, čo sa stalo?“ Prečo vypli obrazovku? Prečo už nepočuť ockov hlas?“ pýta sa chlapček. Matka otvorí ústa, aby sa pokúsila niečo povedať, ale nedokáže vyriecť ani slovo. Zdvihne sa a snaží sa čo najskôr zobrať čo najďalej svoje dieťa prv, než zistí, čo sa stalo. Ale príde jej nevoľno a spadne dolu z tribúny.
James dobehne na policajnú stanicu, v ruke drží papierové vrecko, v ktorom má dva poháre milk shake a dva sendviče. Hodí pohľad na hodiny nad vstupnými dverami a vojde priamo do zasadacej miestnosti.
„Dobrý deň, pán Robinson, oddýchli ste si?“ podpichne ho agent Benelli, ktorý ako obyčajne má chuť ironizovať, keď ho vidí takého zadýchaného.
„Daj pokoj, nemám náladu na tvoje hlúpe vtipy“ odpovie James a posadí sa. Položí vrecko na stôl a pretrie si oči.
„Keby si mi bol zavolal, bol by som ti doniesol raňajky do postele“ nedá sa odbyť druhá strana. James sa mu mlčky, bez toho, aby povedal čo len pol slova, postaví zoči voči, aj preto že, takto hneď zrána nemá náladu na buzerácie.
„Ale no, nerozčuluj sa! Len som si robil srandu,“ povie Benelli a takisto vstane, aby bol pripravený, keby niečo.
„To by už stačilo“ zahučí Helen spoza stola,“ máme plno problémov a vy sa chováte sa ako malé deti, mali by ste sa hanbiť! James a Benelli sa vrátili, aby si sadli a ona si znova zobrala slovo. Musíme sa ponáhľať, pretože onedlho vyjde najavo, čo sa stalo, a potom sa do nás pustia noviny a televízia. Úlohy, ktoré boli pridelené včera a dnes večer ostávajú. Snažte sa prezentovať v tejto miestnosti, len keď budete mať v ruke konkrétne výsledky. Inak sa tu radšej ani neukazujte! Teraz už môžete ísť!
Mám urobiť ďalšiu obhliadku v lese?“ spýta sa neisto Benelli. Nemal veľmi vôľu vrátiť sa tam, aby skúmal a fotografoval absolútne nič. Helen si povedala, že potom, čo sa stalo minulú noc jej a Jamesovi, bude lepšie aby tam nikto nevstupoval.
„Nie, to by bol len stratený čas. Dnes budeš v páre s Clarettou. Budete spolu hľadať niekoho, kto by nám mohol podať nejaké informácie“ odpovie. Benelli sa uškrnul, pretože bol presvedčený, že Claretta je, rovnako nemožná ako Cindy. Preto by bol najradšej pracoval sám.
„Poďme. Ste ešte všetci tu?“ povie Helen agentom, ktorí ešte sedia za stolom. Tí sa rýchlo poberú k dverám, aby opustili miestnosť. James bol jediný, kto ešte nemal konkrétnu úlohu a čakal na jej pridelenie.
„Ty poď so mnou!“ vraví Helen a nepôsobí veľmi priateľsky. On vezme svoje vrecko s raňajkami a nasleduje ju do jej kancelárie. Helen zatvorí dvere a spustí závesy. Posadí sa na okraj písacieho stola a vypne interfón. James položí vedľa nej pohár a sendvič. Potom zoberie stoličku a začne rozbaľovať svoj sendvič. Ona odsunie raňajky, prekríží si ruky na prsiach a začne ho skúmať pohľadom. James si všimne jej gesto, ale radšej sa robí akoby nič a prehltne zopár súst. Je hladný. Asi po minúte, keď sa už začne cítiť nesvoj, pretože ona sa naň stále prísne pozerá, bez toho, aby otvorila ústa, položí chlieb na stôl a pozrie sa na ňu so zovretými ústami.
„Pokiaľ ide o dnešnú noc…“ začal, ale potom si uvedomil, že rozhovor, čo si pripravil počas cesty, bude pôsobiť dosť detinsky.“ V rozpakoch, ako teenager pri prvom rande, nevedel ako ďalej, a tak radšej nechal vetu nedokončenú. Ona si len zhlboka vzdychla a začala odstraňovať celofán zo svojho sendviča.
„Toľko vecí sa udialo, že ani neviem, odkiaľ začať! Najskôr by som chcela vedieť, kto sa nás to včera večer pokúšal spáliť,“ začala Helen. Potom sa zahryzla do sendviča a James odrazu získal stratenú sebadôveru. Našťastie, nemala v úmysle otvoriť tému „bozk“, ako sa obával.
„Neviem. A ešte menej dokážem pochopiť prečo! Mohli by hľadať Harryho udicu a tú obludu, čo sa chytila na háčik? „
„Neviem, čo tak mohli hľadať, ale ak boli pripravení kvôli tomu aj zabiť a podpáliť celý les, tak asi hľadali niečo veľmi, veľmi dôležité. Možno, že to bolo niečo, čo by nás bolo priviedlo na správnu stopu... Takto sme ešte stále tam, kde sme boli včera. A keď sa nám podarí vypátrať príbuzných obetí, pravda, pokiaľ nás najprv nevypátrajú oni, čo im povieme? Že ich deti zomreli z neznámych príčin, a že sa premenili na múmie pred našimi očami? Kto nám to uverí? Len čo noviny a televízie zistia, že tu niečo nehrá, vrhnú sa na nás ako supy a roztrhajú nás.“ uvažuje Helen bezútešne. Potom si výdatne potiahne z frappé a usmeje sa. Uvedomí si, že James si ešte stále spomína na jej obľúbenú chuť. Jamky na jej tvári sa Jamesovi zdajú veľmi rozkošné. Helen si uvedomí, že i on sa na ňu díva s úsmevom perfektného idiota a znova sa začne tváriť vážne.
„Musíme absolútne nájsť nejakú stopu, a to veľmi rýchlo, inak budeme mať len málo nádeje vyriešiť tento prípad, „povie James.
„Hej. A akoby to nestačilo, v týchto dňoch začína v zálive Lobster’s Festival a budeme zaneprázdnení jeho organizáciou. A keďže nás nie je veľa, niektorí budú musieť mať aj dvojité smeny.
„Pozri, nemám veľa skúseností v týchto záležitostiach. Ale jednou vecou som si istý, pretože mi ju vtĺkali do hlavy počas kurzu na Policajnej škole. Ak sa prípad nepodarí vyriešiť v priebehu prvých štyridsiatich ôsmich hodín, je takmer nemožné vyriešiť ho. A aj vzhľadom na prostriedky a stopy, ktoré máme k dispozícii, by to bol zázrak.
„Presne tak“ prisvedčí Helen. V tichosti dojedia raňajky, pokrčia obrúsky a utierky a hľadia na seba. Potom začnú súťažiť, kto trafí odpadkový kôš, ako za mladých čias. Ako vždy skončia remízou a vymenia si bezstarostné úsmevy. Potom sa opäť zamyslia, každý nad svojimi problémami.
„Pokiaľ ide o to,