Prešlo niekoľko dní, bez toho, že by sa bolo niečo zvláštneho prihodilo. Tá istá tichosť, tá samá pustota. Bašo sa samojediný prechádzal po hrade hneď v tú, hneď v inú stranu, pozerajúc do šírej dialky jakoby niekoho vyzeral. Tu i tam nesrozumiteľne hovoril, pri čom častejšie nevrle i hlavou potriasol. A malo to i svoju príčinu. Už je druhý týždeň od vtedy, čo poslal čiastku svojej chasy do Poľska, na dvor bohatého Tarnovského s mladým Tornallym, kde sa mal priučiť dvorným mravom a životu. Druhú čiastku vypravil na Skalku Utočište, aby sa tam s majetkom mníchov podelili a ani odtiaľ, ani odtiaľto mu ešte nikto so žiadnou zprávou neprišiel. A čo by sa mohlo stať, keby sa to lakomý Bubek dozvedel, že v hrade niet nikoho, veď by ho naraz napadol a potom by s ním snáď lepšie nezaobchodil, ako so svojím bratom, ktorého dal zo svojho hradu vymrštiť, aby tam vzal skazu večnú v tých skalnatých prepadlinách.
Jedného dňa, keď sa trudnými myšlienkami a plný starostí chcel utiahnúť do svojej milej čiernej izbičky, v tom počuje, jako omráčený, ale poznajúc dľa hlasu, že je to Šeríni, hneď sa spamätal a bežal mu v ústrety, chcejúc čím skôr vedeť, s akou zprávou tento prichodí.
Sotva ešte z ďaleka shliadol Šeríni Mateja, volal: „Vivat náš Mathias!“
„Vivat Šeríni!“ volá mu oproti Bašo.
„Et pereant Carthusienses,“ bola odpoveď tamtoho.
„No, čo mi nesieš, vyprávaj mi – či ste čo ulovili?“
„Ha, ha ha!“ rozrehoce sa Šeríni. „To si tam mal byť a bol by si videl ten zmätok, ktorý sa uhostil medzi tie pobožné dušičky.“
„Ale, čo mňa tam po dušičkách, tisíc ťa beťahov! Hovor mi, či ste čo ulovili?“
„To se rozumie, že veru viacej, jako vtedy u levočského kňazíka. Títo sa ti lepšie vedeli zaopatriť so všetkým. Ach mali sme ti tam za hostinu. Bo práve sme ich prepadli pri obede na sviatok Petra a Pavla. Bysťu Bohu, tí ti také víno mali, že sa ani tvojím najlepším nedá zahanbiť. Ba čo, prisám, ani ty takého nemáš.“
„No, mohol si sa ho na dva roky napiť, aspoň by si mi nebol tu o ňom toľko blabotal.“
„Čo, bysťu Bohu, Matej moj!“ pretrhne ho v reči, „ja som sa ho nenapil? Keby si ho ty len bol okusil, každá žilka by bola v tebe hrala ako na husliach. Ale ja viem, že teba lepšie zaujíma tam to žiariace zlato, jako iskriace sa víno. No, neboj sa! Postarali sme sa i o to. Tvoja pokladnica bude zas bohatšia. Amice, také poháre ti prinesú, že ti srdce poskočí pri pohľade na ne, keď sa ti pred očima zaligocú.“
„Tak ste darmo nešli?“
„Veru nie, lebo požehnaný bol náš východ. O tom sa sám presvedčíš dosť skoro očividne. Len škoda, preškoda, že – —“
Boli by sa snáď ešte dlho dohadovali, keby ich nebol vytrhol dupot koňský.
„Vivat Mathias!“ ozývalo sa stopädesiat hrdiel lotrov Bašových, vracajúcich sa na teraz zbojnícky Muráň.
Hrad im bol otvorený. Oni sa doň vrojili jako osy – a tichosť sa o pár minút premenila v hulákanie. Bašo vyjasnil na krátky čas svoje zamračené čelo, lebo s lúpežou, na ktorú svoje špatné okále vyvaľoval, zdal sa byť celkom spokojný.
„Dobre ste sa zachovali,“ hovoril chodiac pomedzi šarvancami, „zaslúžite, aby som vás počastoval. Poďte so mnou niektorí, dám vám na občerstvenie.“
„Vivat Mathias!“ zavolá chasa za odchodiacim Bašom. O chvíľu sa vracali tí, čo odišli s Bašom, jedni gúľajúc pred sebou ohromný sud vína, druhí viedli tučného vola a tretí donášali chlieb. Pred nimi šiel Demeter, brat Bašov. Keď prišli k ostatným, hovorí tento:
„Tu vám posiela náš kapitáň hodnú odmenu, aby ste si na jeho zdravie zapili, a dnešný deň veselo dovršili.“
„Vivat, vivat!“ rozliehalo sa na všetky strany. Bašova čeliadka dala sa hneď do práce k pripravovaniu hlučnej hostiny. Privedený vôl bol čochvíľa pozbavený svojho kožucha, porozkrajovaný, – tu na ražni, tam do kotlov, na panvice podelený a k hostine pripravený. Víno sa nalievalo – a pilo sa na zdravie Bašovo, mocného pána na Muráni.
Zrazu všetko zastane okrem praskania ohňa a škvrčania masti. Pred bránou niekto stojí, búcha a žiada byť vpustený dnu. Všetci utíchli, opanoval ich nejaký strach, ani jeden sa neohliadol po zbroji, ale každý na mieste stál ako pričarovaný. Demeter si prvý dodal smelosti, išiel k bráne, kde sa ich nejeden, ale viac nachodilo.
„Ha! vy zurvalci,“ zakríkol k ním nadol, zapálený hnevom až po uši, „či vás čert na rohu bere, že s takým hurtom sa sem ženiete?“
„Takmer pol hodiny tu stojíme,“ ozval sa zdola Kováč, „a keď sme sa nikoho nemohli dovolať, museli sme volať.“
„Pekné volanie, jako čo by medvedi revali,“ hovorí Demeter, mierniacim hlasom. „Zato by ste zaslúžili, abych vás aspoň hodinu tam ešte nechal postáť. Tu, kde toho neni treba, viete šturmovať, kde by toho ale bolo treba, tam ste ako ryby.“
Snáď by bol ešte ďalej pokračoval vo svojom karhaní, keby ho neboli Beji i so svojím bratom, nepretrhli v tom.
Kováč mlčal, ale jeho spoločníci sa začali durdiť a každý niečo mumlal popod nos. Martin kázal bránu otvoriť a nespokojenci sa hrnuli do hradu. – Bola to druhá čiastka Bašových holomkov, ktorí mladého Tornallyho sprevádzali do Poľska. Keď ostatný vošiel, bola brána zatvorená. Prišli a usadili sa medzi svojich spoludruhov okolo stola a okolo vola, ktorý už bol pripravený k jedlu. – Kováč, Martin a Demeter i s Bejim odišli ku Matejovi. Krik, vresk, škriepky, spev sa zase rozliehal po Muráni a to dvojnásobný. Kým kvapka vína trvala, hulákanie neprestalo. Už bolo pozde na noc, keď sa trochu utíšilo, ale niektorí ešte na svitanie sem a tam robiac garázdu hulákali po hrade. Na ráno ale všetko umlklo.
Bašo sa ale na druhý deň nedal videť. Bol zaneprázdnený usporiadaním lúpeže, takže so svojej čiernej chýžky ani nevykročil. Staral sa o to, jako by sa svojim paholkom odmenil a povzbudil v nich novú chuť k lúpeži. Ale lúpežnícka chasa ustatá všerajším hulákaním, vylihovala dnes celý deň. – Martin, Demeter a Beji rozmýšľali o novej výprave – Šerínimu celý deň vrtaly výjavy u Karthausov hlavou – Kováč ale chodil zamyslený po hrade, nevšímal si nikoho a tu i tu, akoby sa niečoho bál, potajme si vydychoval. Marienka i jej pestúnka išly sa prejsť do lesa, kam vždy chodievali s Jankom. Obidve boly smutné. Marienka dnes málo hovorila, dívala sa na svoju pestúnku, ktorá tu i tu snáď zabudnúc sa, počala slziť.
„Pravda, ty tiež plačeš za Jankom?“ spytovalo sa dievča pestúnky, ktorá trhla sebou a jakoby sa spamätala povedala:
„Ach, čo by som plakala? To sa ti len vidí – padlo mi niečo do oka,“ a pri tomto si trela oči. Ale Marienka jej neuverila. A pestúnka skutočne i plakala za mladým Tornallym. Lebo i jeho pestovala a podstúpila preňho mnoho strachu. Jej bilo do očú Bašovo počínanie a obávala sa, aby mu niečo nevykázal pomocou svojich paholkov. Ale pred dievčatom hľadela slzy utajiť a preto sa hneď s ňou poberala zas do hradu.
4
V Poľsku
Ján Tarnovský, jeden z prednejších vojvodov v Poľsku, bol rozchýrený pre svoje bohatstvo a celý dvor, ktorý viedol. Keď bol Zápoľský od Ferdinanda z Uhorska vytisnutý, našiel u Tarnovského nielen priateľské pohostinstvo, ale i svojho spojenca proti svojmu nepriaľovi. Tarnovský bol osobný priateľ Tornallyho. Prostredkovaním Tornallyho podarilo sa, že Tarnovský získal viacej priateľov Zápoľskému v Poľsku, ktorí ho nielen peniazmi,