Okyptenec. Koloman Banšell

oman Bansell

      Okyptenec

      Svadba

      Neďaleko od mesta H. rozkladá sa poriadna, dosť hodná dedinka. Z troch strán ju obtáčajú zelené smrekové a jedľové lesy. Žobráčik sa vraj odtiaľto už naspäť vraciava, lebo ďalej cez vrchy, ktorými ani cesta ani chodníček nevedie na druhú dolinu, ísť je mu nemožno. V dedinke tejto, Kamenicou zvanej, bývajú číri, čistí Slováci, nešťastné dosiaľ deti toho národa, ktorý navzdor všetkým námahám a ustávaniam vodcov svojich sa len predsa dobre mať nemôže. A prečo? Preto, že sa ľud ani v povedomí, ani v hrdosti národnej, bohužiaľ, neutvrdzuje tak, akoby to vlastný jeho záujem vyžadoval. – Kameničania sú ľudia dobrí ako kus chleba, pracovití, nábožní, poriadkumilovní; obdarení sú teda cnosťami takými, ktoré nám Slovákom ani tí najúhlavnejší nepriatelia odškriepiť nemôžu. Majú ale Kameničania jednu veľkú chybu: nevedia rozoznať dobrú radu priateľov svojich od zvádzania neprajníkov, čoho následkom je duševná zaostalosť, duševná bieda.

      … Rozpomínate sa hádam na tú vojnu roku 1866, keď sa náš cisár s kráľom pruským bol za pasy chytil. Akože by ste sa aj nerozpomínali! Veď nejeden i z vašich pokrvných a známych rozžehnal sa vtedy so svetom týmto. Podajedni vám i teraz radi vyprávajú o tej veľkej osudnej bitke pri Hradci Králové.

      Teda pred touto vojnou bolo to asi pol roka, že sa v Kamenici svadbovalo u Poltárskych.

      Nebohý starý Poltársky zomrel asi pred dvoma rokmi už ako vdovec. Po ňom zostali dvaja synovia, ktorí, ako si ľudia povrávali, taký majetok dedili po otcovi, s akým sa v Kamenici ani najlepší gazda chváliť nemohol. Starší, asi dvadsaťosemročný syn Poltárskeho, volal sa Jurko; mladšieho, ktorému na Michala minulo dvadsaťdva rokov, zvali Jankom. Ženatý nebol z nich ešte ani jeden. Starý Poltársky často napomínal Jurka, aby sa už len oženil aspoň on, keď sa Janko pre vojenčinu oženiť nemôže. Ešte aj niekoľko hodín pred vydýchnutím duše svojej sa takto vyslovil otec: „Syn môj, na svojej smrteľnej posteli ťa prosím, ožeňže sa, ožeň už raz. Gazdovstvo bez dobrej gazdinej obyčajne na mizinu vychádza. Keby nebohá vaša mať, pán boh ju tam osláv, dosiaľ bola žila, stálo by dedičstvo vaše o niekoľko zlatých lepšie. Podaj mi ruku a prisľúb mi, že sa čím skôr budeš hľadieť oženiť…“

      A Jurko sľúbil, ale od sľubu i po dvoch rokoch v záležitosti tejto viac nič neurobil. – Keď sa Jurkovi posmievali, že vari chce ostať pustovníkom, vždy tak odvrával, že, vraj, ešte nepozná dievča, ktoré by sa mu v každom ohľade páčilo. Pri každej znal on nejakú chybu nájsť. – Inakší šuhaj bol ale Jurkov mladší brat. Janko mal dievčence do zbláznenia rád a mával obyčaj vravieť, že keď peknému dievčatku do očí pozrie, nuž vraj počuje, ako mu srdce zapiští. Nečakal on, kým už z toho vojenstva vybŕdne a kým ho aj z ostatnej klasy vytrú, ale dôverujúc v majetnosť svoju, že potom pri vizitierkach doktorov nejako podkúpi, zasnúbil sa v dvadsiatom druhom roku s jedným utešeným dievčatkom zo susednej dediny.

      Keď sme teda prv povedali, že sa u Poltárskych v prvých dňoch po novom roku svadbovalo, to bola svadba Jankova s Aničkou peknou, lebo ju inak ani nepoznal nikto iba ako „peknú Aničku“.

      Nože sa podívajme aj my na ten mladý párik, veď on veru zaslúži podívania. Tak im to pristane tým mladým vedľa seba ako dvom sviecam na oltári.

      Pozrite len do tých falošných čiernych očú Ankiných a na jej bielunké, trochu zapálené líca, na ktorých, keď je dobrej nálady, dve prístojné jamky sa milo usmievajú; pozrite na ten rozkošný živôtik, ktorý sa môže na pozore mať, aby ho vlnivé prúdy ňadier neroztisli a, viem, že aj vy nielen peknou, ale utešenou budete nazývať Aničku. Ba ozaj, či sa ona od mala každý deň žitnou rosou neumývala? – Len jeden jediný raz šibnite vy čo mladší na Aničku a žilky vám istotne tak začnú tancovať, ako keď letným večierkom nezbedné komáriky vidíte v letku poskakovať. A tak vám hrdo vyzerá, akoby sa nazdávala, že je kráľovnou, čo sa jej pol sveta korí. Veď si vari len nemyslí, že je ten venček myrtový, na ktorý si od mladi jednu myrtu pestovala, zlatou korunou?! Nie, Anka nechce pýchu ukázať, lebo vie, že pýcha peklom dýcha, ale má ona vrodenú istú prirodzenú hrdosť, ktorá jej veľmi dobre svedčí a jej vnady u každého pozorovateľa zdvojnásobňuje. To je raz veru pravda, že dievča musí v každom svojom hnutí hrdosť preukázať, nechže dá ale pozor, aby táto odmeraná hrdosť neprešla v pýchu, nadutosť a márnomyseľnosť, lebo sa takto každému zoškliví!

      … Počujte len, dačo sa vás spýtam.

      Povedzte mi, čo je toho príčinou, že takmer každá nevesta mladá na svojom sobáši plače? No hádajte, ale skoro… No prečo?

      Že sa skôr nemohla vydať, – povie jeden.

      Že viac nebude môcť medzi šuhajmi preberať, – háda druhý.

      Popredku ľutuje, že danú prísahu nedodrží, – vraví tretí.

      Aby ľudia nemohli čítať z jej očú veľkú radosť nad tým, že sa už raz pod čepiec dostala, – mieni štvrtý.

      Ženičky ale takto hádajú:

      Jedna: Plače za svojou slobodou, ktorú stratila na večnosť.

      Druhá: Preto narieka, aby sa učila plakať, lebo cez celý život svoj bude prinútená slziť.

      Tretia: Za peknou partou plače a za tými peknými stužkami.

      Štvrtá povie to, piata iné a hádanie konca-kraja nemá.

      Kto tu má pravdu? To vám ani ten najvycibrenejší fiškál nerozhodne určite. Nechajme to teda i my tak…