Krížne cesty
Nič sa neboj, dcéra má!
už je polnoc pred nama.
Sadni ko mne a smelo
podaj mi sem omelo;
sem kohúta s vraželinou,[3]
prach z deviatich cintorínov.
Hromnicou už robím kolo:
bude hneďky, čo nebolo.
Neľakaj sa, dcéra má!
mlynský kameň nad nama
na vlase sa krúti, točí —
len nezdvihni, milá, oči.
Mamko, mamko, zle mi je!
cítim kameň u šije!
Nič to preto, dcéra má!
ani nehni rúčkama —
nech sa krúti, nech sa točí —
nakríž ruky, prižmúr oči!
Jajže, Bože!
… Nevolaj!
bo ťa zmiesi na koľaj;
jedno jaj a jedno ach
rozmelie ťa hneď na prach! —
Tak! – vidíš? už zmizol kameň;
teraz ide na nás plameň.
Mamko, mamko, zle mi je!
už mi plameň v tvár bije!
Ticho, ticho, dcéra má!
ani nehni očkama.
Kto sa bojí, neobstojí;
len si hor a len si blč,
a ty, dcéra moja, mlč! —
Hľa! vidíš? už plameň tam;
ešte búrka príde k nám.
Mamko! – skry ma, preboha!
bo sa rúca obloha;
okolo mňa blysk a huk.
Dcéra moja, ani muk!
Nech nad nama blýska, húka —
nech pod nama zem sa puká:
ty na mieste pevne seď,
bo ináče skapeš hneď! —
Tak! – len ešte zamálo —
dobre! – všetko prestalo.
Dcéra moja – trpieť znáš,
teraz všetko vidieť máš.
I. zjav
Pozri! – vidíš tú paniu?
Podívaj sa len na ňu.
Kto to, čo to, či to Víla?
Dlhé šaty blyštia na nej,
jakby boli z rosy rannej,
jej krok ako let motýľa.
To je krása, sedmikrása!
zlaté vlasy až do pása;
a tie líčka a tá tvár!
jakby rajských ruží pár.
Mamko, mamko – to Dodola![4]
Ach, kebych ja taká bola! —
Nepleť! – pozri lepšie na ňu,
nepoznáš – Čachtickú paniu?!
Hľaď len, spod tých krásnych bŕv
čo to svieti?
Bože, krv!
Jajže! hajno vrán tu letí:
„To krv, to krv našich detí!“
Mamko, mamko! bráň ju, bráň —
hladné vrany z všetkých strán.
VRANY:
„Skry sa bárs doprostried zeme:
my ťa drápmi vyhrabeme!
A čo v nebi budeš skrytá:
pomsta naša dôjde i ta!“
JEDNA Z VRÁN:
Kde je mojich detí troje?
Deti moje, srdce moje!
Tys' ich materi vyrvala,
zamkla do čierneho hradu:
tams' vyliala ich krv mladú,
v ich krvi si sa kúpala!
Pozrite, tu na nej svieti —
to krv, to krv mojich detí!
Matka slepá, bez podpory
pohodí do tvojho dvora,
pohodí za krvou svojou
do tvých zamknutých pokojov,
brány i srdcia otvorí
volajúci deti svoje:
a ty – bez srdca potvora!
vybehlas’ nato von z bálu,
kríklas’ na psy – a psy tvoje
roztrhali mať zúfalú.
Neznalas’ citu ľudskosti,
neznalas’, pekná tigrica:
i my neznajme milosti!
Hej, sestry – vrany a straky!
zatnime do nej zobáky,
pime oči, driapme líca
a roznosme ju na kusy:
kto ako žil, tak mrieť musí!“
Mamko, mamko! – ach, môj Bože!
Pomoc! – drobia ju na kusy!
Darmo! – tej nik nespomôže:
kto ako žil, tak mrieť musí.
(Zjav uchodí.)
II. zjav
Kto to ide? ha! – mať moja!
UMRLEC:
„Pokoja hľadám, pokoja! —
Ach! zabite ma z ľútosti!
Конец ознакомительного фрагмента.
Текст предоставлен ООО «ЛитРес».
Прочитайте эту книгу целиком, купив полную легальную версию на ЛитРес.
Безопасно оплатить книгу можно банковской картой Visa, MasterCard, Maestro, со счета мобильного телефона, с платежного терминала, в салоне МТС или Связной, через PayPal, WebMoney, Яндекс.Деньги, QIWI Кошелек, бонусными картами или другим удобным Вам способом.