TICHÁ VODA
Kapitola 1
Do mlyna som veľmi často chodieval. Najmä v zime. Keď som sa najedol pečených zemiakov so surovou kapustou, ktorá vržďala medzi zubmi sťa remeň na kordovánkach — ja hybaj do mlyna, ktorý bol hneď za vodou. Obyčajne sedeli za stolom: mlynár, majstrová a syn Martin a jedli vždy niečo múčneho. Ej, dobré halušky s vaječnicou varievala pani majstrová! Boh jej daj zdravia! Celý mlyn voňal od nich; samo palečné koleso muselo dostať chuť na ne, lebo sa mi zdalo, že volá na majstrovú: “Daj i mne — daj i mne!“
Ale ani raz mu nedala. Len mne vždy oddelila na mištičku a položila ju pod pec na lavicu. Ja som, pravda, jedol, hoci mi mať neraz povedala:
“Čo sa ta vlečieš, keď idú jesť? Ale ty nevieš, že je to mrzko oči na nich vyvaľovať a lyžky im čítať? Ešte sa nazdajú, že ťa hladom morím!“
Čo som mal robiť? Keď som ta prišiel, skoro vždy som ich zastihol pri stole. A keď mi dali - čoby nejedol?
Raz som tak dusil halušky, keď — málo veru chýbalo, že mi niektorá nezabehla! — keď vošla mať moja do izby.
“Poďte s nami!“ núkal ju majster Brna, robiac jej pri sebe miesto.
Ale mať nešla. Odpovedala chladno: “No, len zdravi!“ A zaraz do mňa:
“Čože tu hľadáš, pačrev kadejaký? Pakuješ ho domov!“
Ústa sa mi rozšírily, slzy vypadly na líce a halušky na kabaňu z úst. Večná ich škoda!
“Ale, Katruška, dajte mu pokoj — nebožiatku!“
“Ale sa nenajedol, či čo?“ hromžila mať.
“Veď viete, Katrenka, aké sú deti! V cudzom dome by i čerta zjedly...“
“Nuž ale toto je už mnoho!“ nedala sa utíšiť mať.
Od toho dňa som vo mlyne ani nepáchol. Mať ešte ako mať. Ale otec mi prikrútol, že mi “hlavu na kláte odtrhne“, ak len jednou nohou vstúpim do mlyna. A čo ešte, keby oboma!
Majster Brna podvečer si stal obyčajne na lavicu a díval sa, čo sa v dedine robí. Ja som si vždy stal pred neho a díval sa mu do očú. Bol chlapisko ako jedľa, plecitý, že by horou pohol, zdravý ani orech. Býval vždy zamúčený a gamby mával ustavične mastné. Iste od tých halušiek. Tvár sa mu usmievala ani mesiačik na nebi. Ja som ho mal veľmi rád, lebo vždy na fígle myslel. Keď sa dve kmotry sišly a trkotaly: nezvedely, iba keď im zaľupkala za chrbtom jeho zástera.
“Joj, bodaj vás, majster — ako som sa naľakala!“
Majster sa rozosmial, že v poldedine sa kury splašily!
“A už ste vy čert konopatý!“ potvrdila druhá. “Pravého kroka vy neurobíte!“
A pritom ho maly všetky ženičky rady. Každá bola rada, keď jej prišlo mlieť, to jest vo mlyne čakať.
Ani statok nemal pred ním pokoja, keď išiel s poľa; neraz zaľupkal Brna zásterou, a junce hybaj strečkom hore dedinou, rovno do stajne.
A keď už nemal vonkoncom s kým zažartovať, vybral si mňa.
“No — čože? Páči sa ti, belko?“
Nahol sa ku mne a smiešne vykrivil tvár. Ja som mu hľadel do tváre, a on v tie časy lusk — dal mi frčku do nosa.
Slzy mi vypadly ako hrachy, ale nebol by som dal za svet, že ja som “jeho“ belko.
No i toto sa minulo. Po Všechsvätých ma mať učesala, obliekla do gatí a tmavého kabátika. Ja som plakal ako mladucha, keď ju obliekajú na sobáš. Vzala do uzlíka šošovice, päť vajec a dva papierové šestáky a oddala ma pod krutovládu ferule.
Počiatky literného umenia neboly také ťažké, ani rechtor taký ukrutný, ako mi prorokovali od rokov: “Dá tebe rechtor — počkaj!“ Tak i mňa, ako gazda všetkých, odkazovali na rechtora. Udomácnil som sa tam a školský život vztýčil mi iné ideále, ako sú halušky s vaječnicou.
“Ach, keby ja mohol aspoň raz zvoniť, čo hneď na maličkom!“
Dosiahol som i to. Zvonieval som na strednom i na veľkom, že mi nabehly na dlaniach mozole.
“Ach, keby ja mohol byť kustošom!“
Stalo sa. Zapisoval som svedomite tých, “čo kričali“. Pravda, seba som vždy vynechal, hoci ja som kričal najväčšmi.
Kto pozná ľudskú náturu, prisvedčí, že pozdejšie mal som ideále iné. Vyššie, ťažšie. Lebo človek skladá sa vlastne zo samej ctižiadosti, ktorá mu kladie vždy nové méty a nedá užívať ovocia. A pre tie zabudol som na mlyn, na Brnu i na všetko.
Áno, rodina mi už bola priúzka. Zabudol som na Žofku, vlastnú sestru. A Žofka mala ma rada. Nič nezjedia, aby i mne nedala. A veru neviem, čo si ma tak obľúbila. Ja som jej vlastne otrávil celý detský vek. Musela ma varovať, čo nebola vec ľahká. Bol som vraj velikánsky zapliak. Koľko ráz dostala pre mňa! Ba i ja som ju neraz ubil. A ona trpela a trpela. Bola už dievka ako kopa, a nikdy ma nezavrátila.
“Čože ho nepozatínaš?“ vyčitoval jej otec, ked plakala, dostanúc odo mňa. “Iba raz ho zatni, veď on zmúdrie!“
No bolo vidno na ňom, že si zakladá na mne a na mojej neurvalej sile. Darmo je, mal ma rád, Žofe ako by bol otčimom.
Keď som vychodil dedinskú školu — tu stál už predo mnou cieľ nový, ďaleký. Farárstvo! Mať mi ho vštepovala do srdca, až sa v ňom ujal. Podjeseň vypravili ma s plačom a s plnou tanistrou koláčov “do škôl“...
Ach, nejdem opisovať, ako som sa sprenevieral vysokému cieľu, ktorý mať predo mňa vztýčila! “Vždy sa, moje dieťa, za teba modlievam,“ písala mi do škôl, vlastne jej pisár Ďuro Kacina. “Vždy sa modlievam, aby si sa bál Boha a aby ti dal rozumu dobrého, dar Ducha svätého...“
Modlitby tie som zahanbil. Na prvé vakácie vrátil som sa taký, ani čo by nebol prišiel zo škôl, ale rovno so šibenice. Ideále a túžby materine pošliapal som už nie krpcami, ale čižmami, na ktorých boly vyvalené opätky a chybovaly podošvy. Dokonalý farár! Všetkých som sklamal, všetko na mňa vrčalo v dome. Ani len Dunaj, ktorý mi bol kedysi dobrý priateľ, nechcel prijať kúska chleba odo mňa. Iba zavrčal, keď som sa mu sblížil, a obišiel ma ako choleru.
A Žoša! Tá sa mi začala odsluhovať za všetky krivdy. Keď som sa k nej pritieral, odstrčila ma. “Choď ta, ty trhan!“ To bol môj úradný titul.
Raz bolo spršalo, prišla veľká voda. Brna vyrazil jaz a prestal mlieť. Mladá čeliadka sme šli pod mlyn a chytali hlaváče, podustvy a pstruhy v malej vode. Ja som tam tiež bol. To bolo Ondrovi Chovanovi, mládencovi už na mieste, proti srsti. Sotil ma, a ja aký dlhý, tak som sa prestrel vo vode. Všetko sa smialo, lebo nik ma už nemal za svojského, ale za cudzieho. Ja som nemohol ísť takto domov, mať by bola robila hrozný div. Vošiel som do mlyna.
Brna robil na jaze, majstrová bola na trhu — v izbe bol Martin sám.
Nevysmial ma, keď som mu predostrel svoju žiadosť, takú horúcu, že pri nej mohly šaty obschnúť. Doniesol svoje cajgové, zamúčené šaty — a ja, farár, premenil sa na mlynára. Prikladal som po triesočke na ohnisko, kde sa moje šaty sušily, vlastne údily, a čo jedna triesočka zhorela, tým väčšia láska rozmáhala sa mi v srdci oproti Brnovmu Martinovi.
Poďakoval som mu za lásku a poberal sa domov.
“Nechoď ešte, Jožko, čosi ti poviem...“ zaitavil ma Martin.
Čujúc to “Jožko“, zažialil som. Predtým ma inakšie nepozvali. Týchto vakácií prvý raz teraz som ho počul.
“A čo?“ pýtam sa úslužne.
“Keď som ti bol na pomoci ja, teraz buď ty mne,“ začal Martin a krv mu skočila do tváre.
Videl som to jasne, hoci tvár bola múkou zanesená.
,,A akože! Len mi povedz, ako!“
“Počkaj, veď ti rozpoviem.“
Miesto