Incognito. Daniel Bachát

      Daniel Bachát

      Incognito

      Bol som vo vytržení! — Myslíte si snád vy, ktorých jedine cveng zlata a sriebra rozveselí, že mi od voľakadial pár žltáčikov do vrecka prikvitlo? Alebo snáď vám v ríšach ideálov snívajúcim zaľúbencom napadne, že som ružový, zlatorezý list dostál? Či ma budete podľa sebä súdiť vy, ktorých jediným živlom sú rozkoše a zábavky, že ma niekam na veselú a nádhernú zábavu pozvali? Všetci ste na omyle, ač trocha — trocha by ste mohli mať i pravdu; no, ale počujte ma ďalej.

      Nezapieram, žeby ma ponajprú lesk a cveng tých zlatých čertíkov nepotešil; ale do vytrženia priviesť — ej, to by ma už naskrze nemohol! Ale ja tu asnaď priveliké opovrhovanie zlata prezradzujem, aké hádam v srdci mojom miesta nemá! Napadá mi to staré: homo sum et humani nihil a me alienum esse puto t. j. po slovensky: som človek, a to síce človek devätnásteho stoletia — stoletia toho, v ktorom jedine peniaze panujú, v ktorom cveng zlata najmilšou je ušiam hudbou. V našom veku za peniaze všetko obdržíš; čím chceš, tým sa staneš; Rubeš o tom takto svedčí:

      „Kto má hodně dvacetniků,

      učeným hned pánem sluje,

      ten má vtipu, krásnych zvyků,

      umí víc než potřebuje.

      Slovem, kdo má drobných dosti,

      ten má samé zlaté cnosti;

      Kdo však zlaté nemá cnosti,

      ten je i nyní bez milosti,

      i pod věncem bobkovým

      vulgo — oslem hotovým!

      Nuž ale, či to nebolo aj predošle tak, ako je dnes? Ja myslím, že je to starodávné porekadlo: kup sebe, habebis! No, tak to bolo aj predtým, len s tým maličkým rozdielikom, že predošle čo si si kúpil, to si aj mal; teraz ale, keď si aj kúpiš voľač, nenajdeš v kapse to, čo si chcel, bo len po kúpe ti bije do očú, ako ťa — ošidili. Ja znajúc všetky tyto spády zlého sveta, vätšiu váhu kladiem na rozum ako na všetky peniaze; že ale pod rozumom chytrosť rozumiem, to každý dobre vie. Ale keby mi predca niekto tak hŕbu tých žltáčikov nasypal, čiby som ozaj cele chladný ostal a neposkočil od radosti? Pod tou jedinou výminkou Vám materialistom popustiť môžem, keď si pomyslím, že moje vrecko nikdy ešte v mojom živote dukátamí plné nebolo, a tak ani neviem s istotou, akými asi citmí by ma to naplnilo, keďby som od razu plnou hrsťou ty žltáčiky rozsýpať mohol. Najlepšie by to bolo pravda oprobovať.

      Ale ľubolist žeby ma bol do vytrženia priviedol — hádajú zaľúbenci. No, tí predca voľač šípä. List to bol — ale nie ľubosti lež zváci list a tak viac ako ľúbolist. — Prosím útlocité slečinky, nerád by som vás obraziť; ale rád pravdu hovorím bez obalov a myslím, že sú slovenské slečinky tiež pravdymilovné. A potom je to už tá naša slovenčina na príčine, že sa pravda tak ľahko z úst vykĺzne. Ja aspon slovensky hovoriac, nemôžem kremä úprimne, kremä prostorečne sa vysloviť: nuž sa mi to aj tu do prosta vyreklo, že je zváci list viac ako ľubolist; aspon u mňa to platilo, a mňa tedy zváci list do vytrženia priviedol!

      „Aha! pomyslia si naši zabavkári, my sme uhádli! Ten lístok musí byť pozvaním na nejakú zábavu, už na akú takú, ale na zábavu istotne.“ No a ja? Ja vám, bračekovci mojí, nemôžem len prisvedčiť.

      „Teda neľúbi peniaze, rozumujú materialistovia; ako sa zabaví bez peňazí?“ Tí ale nech len pekne krásne mlčia, tí to neuhádli. Oni nevedia, čo Sládkovič hovorí, že:

      „Každý to ináč so žitím hrá si

      každému inde svitajú krásy

      každé srdce inšie blaží!“

      Zaľúbenci ale a zábavy milovníci, ktorí v hádaní predca sa voľačoho domakali, zasluhujú, aby som jím ako ten dobrý pán rychtár prisvedčil: Oba máte pravdu.

      ***

      Bolo práve po skvosnom alumnickom obede, keď som s rozpečadeným listom v ruke vbehol do jednej žiackej hospody, kde dakoľkí moji rovesníci zbytky od obedu — ten každodenní — smačne dojiedali. Musel som divne vyzerať, lebo všetci — akonáhle som dnu vkročil, a čo je prosím, veľká vec — ujiedať prestali a príčinu mojej rozčulenosti sa spytovali. Neodpovedal som jím ani slova, len som sa nepozorne hodil na tvrdú, polštvrtej nohy majúcu stoličku, ktorá chudinka ako by sa ma tiež na príčinu mojej rozčulenosti spytovala — hneď praskla podo mnou. Bratov moje chovanie sa podivením naplnilo. Boli tým zvedavejší a dotierali na mňa zo všetkých strán rozličnými otázkamí. Miesto odpovedi podal som jím hrdo lístok: „Nate, reku, prečítajte si to sami.“ Čítali. — Ja som to ešte raz načúval, aj! a — bol som vo vytržení; lež nebol som len sám, ale boli aj bratia moji všetci!

      Dostali sme my v tom liste pozvanie na — divadlo. „Hm — pokrútia hlavou usmievajúc sa daktorí, teda nič viac len to? Bude to tedy čestný lístok, čomu sa študenti pri tanečných a divadelných zábavách tak velmi radujú!“ — Možno že sa radujú, ale do vytrženia jích to len neprivedie, a ja som už teraz nevedel, čo som mal robiť od radosti! Nebudem vás ale ďalej takto nič po nič na reči držať; poviem vám už čo je vo veci. — My sme neboli študenti ako študenti, lebo sme my boli — slovenskí študenti; to divadlo nemalo byť len ako divadlo, lebo to malo byť — slovenské divadlo! A u nás hľaďteže, nevolali len prizerať sa, ale nás vyzvali hrať divadlo a tak za hercov, vulgo dilettantov a po slovensky ochotníkov takrečených. A hľa, preto som ja bol teraz vo vytržení!

      Ešte som bol len maličkým maličičkým študentíkom s čítankou a katechismusom pod pazuchou, keď v mojom rodisku hrali Klicperov „Divotvorný klobúk.“ Oj, a mne sa ten krásny večer tak hlboko do srdca vryl, že sa i teraz tak živo naň pamätám, akoby to bolo len včera. Vtedy a vždy za tým som si vrúcne žiadal, čím častejšie vidieť a zažívať radosti divadelného predstavenia. Potom ale keď som odrástol, pokročil som i v žiadosti mojej o krok ďalej: nechcelo sa mi už viac len trpným divákom byť v slovenskom divadle, ale som si i sám ako herec vystúpiť žiadal. A pán Beskydov uhádnul vrelú túžbu slovenských mladých sŕdc a mezi nimi aj moju napísav nám výborné „Incognito“, v ňom pre mňa úkol Jelenského, jemu ku boku úkol Evičkýň: teraz nás volali ten kus zahrať a ja — oj, ja som bol vo vytržení!